Siahnite po ľubovoľnom slovenskom ekonómovi, posaďte ho k bazénu a do ruky mu strčte pohár s cuba libre. Možno sa na jeho tvári zjaví náznak úsmevu. No ak sa ho opýtate, čo hovorí na súčasnú situáciu na Slovensku, ani druhý drink nezmení jeho názor, že sme v riadnej šlamastike. Odcucne si z koly s rumom a spustí: nezamestnanosť neklesá, rast ekonomiky bude oveľa nižší, čo prinesie nižší výber daní a vyššie riziko, že Slovensko svoj záväzok o tohtoročnom trojpercentnom deficite nesplní.
Keby sa okolo bazénu motal predseda slovenskej vlády a zachytil by ekonómove jóbovky, musel by si položiť otázku: čo s tým? Možno by si najprv dal tristo klikov, nech sa prekrví a lepšie sa mu rozmýšľa. Potom by sa postavil a videl by, že stojí pred dvomi možnosťami.
Prvá – tlačiť na svojich ministrov, aby čo najskôr prišli s návrhmi konsolidačných opatrení. Plejáda možných opatrení je široká, istota, že by niekoho zaboleli, stopercentná. Racionalizácia sociálnych dávok, vyššia DPH, skoršie zvyšovanie veku odchodu do dôchodku... Všetko z toho by volič pocítil. Aj keď v prípade štátnych dávok by to pri rozumnom nastavení nemusel byť volič Smeru. Naopak, privatizáciu (Slovak Telekom, Cargo, nemocnice) by volič na svojej peňaženke pocítil pozitívne. Pre preferencie Smeru to však neplatí. Veční nepriatelia privatizácie by boli opozícii na smiech, keby sa uchýlili k veľkému odpredaju štátneho majetku.
Lenže – a to je podstatné, na konci dňa by bol z Roberta Fica úspešný premiér, ktorý aj v zlých časoch dokázal udržať štátnu kasu naleštenú a bez dier. A keby jeho stranu niekto naučil, ako sa robia štrukturálne reformy, Slovensko by na konci volebného obdobia bolo možno v lepšom stave ako na jeho začiatku.
Druhá možnosť (ešte stále sme pri bazéne) je, že premiér si tiež objedná nápoj s ľadom. A neurobí nič. Zamrzne až do marca budúceho roku. Prečo? Aby udržal zdanie, že všetko je vlastne v poriadku. A na sociálne istoty sa siahať nebude, ani keby na sídlo daniarov padol asteroid. Pocit, že sa ľudia vlastne majú dobre, je veľmi dôležitý, ak sa chcete stať ich prezidentom. A ono to vôbec nie je ťažké – vytvoriť ilúziu, že sme na dobrej ceste. Neudržateľný deficit a stúpajúci verejný dlh sú pre voliča niečo ako pokazené zuby, ktoré ešte nebolia. Pocit, že niečo nie je v poriadku, nastáva až v momente, keď sa v tých zuboch začne vŕtať.
Kto sledoval, ako premiér začiatkom týždňa „zrušil“ návrhy ministerstva práce, vie, pre ktorú z možností sa rozhodol. Fakt, že spochybnil aj ten z rozumnejších nápadov, ako ušetriť na podpore rodiny (odstupňovanie rodičovského príspevku podľa pracovnej aktivity matky pred pôrodom), naznačuje, že R. Fico ide na istotu. A že pre svoj prezidentský sen nemieni znížiť príjem ani tej sociálnej skupine, ktorú ešte nedávno označil za vinníkov vysokej nezamestnanosti.
