Fico III chce byť ako Dzurinda I

Okrem toho, že je zbytočne dlhý, lebo „väčšinu odsekov aj naďalej vypĺňa tupý výpočet činností, ktorými sa chcú ministerstvá zaoberať“, kritizovali vyhlásenie aj za to, že mu chýba „celostná vízia, jednotiaca predstava stavu, do akého by štát chceli dostať“.

Ďalší pridali aj upozornenia, že programové vyhlásenie nie je skutočný „cestovný poriadok“, ba ani „rukoväť“ vlády, ale iba náčrt možností, ktoré zosumarizovala v sedemdesiatstranovom texte.

Čo je a čo má byť

Aj keď tieto a podobné kritické vyjadrenia majú svoje opodstatnenie, dôležité je, že programové vyhlásenie vládnych strán (Smeru-SD, SNS, Mosta-Híd a Siete) spĺňa základnú požiadavku, pre ktorú je tento inštitút v ústavnom poriadku republiky. Jeho prijatím si vláda vytvorila základný referenčný rámec, v ktorom bude pôsobiť, a verejnosti ním poskytla základné hľadisko, z ktorého má vládu posudzovať a hodnotiť.

Nik nemôže od koaličných strán žiadať, aby plnili programové ciele, ktoré pred voľbami presadzovali strany, čo sa ocitli v opozícii. Zato všetci občania, bez ohľadu na to, či vládne strany volili alebo nie, majú právo posudzovať koalíciu podľa toho, či bude – a do akej miery – napĺňať svoj vlastný program.

Inými slovami, programovým vyhlásením vláda povedala verejnosti, čo má byť. Pretože ide o jej vlastný program, voličom poskytla hľadisko, z ktorého majú posudzovať to, čo je a čo bude – vládnu aktivitu i jej výsledky.

Spoločnosť, ktorá neberie programové vyhlásenie vlády vážne, si veľmi škodí, lebo umožňuje vládnym funkcionárom, aby ani oni nebrali vážne to, k čomu sa zaviazali. Faktom je, že tretia Ficova vláda sa ním zaviazala aj k veciam, ku ktorým predchádzajúce dve mali poriadne ďaleko.

V programovom vyhlásení koalícia definovala hlavný dôvod, pre ktorý sa zrodila. Podľa nej „vláda štátotvornej dohody“ vznikla ako odpoveď na výzvu doby, ktorou je „presadenie novej väčšinovej dohody o demokratickom fungovaní Slovenskej republiky a posilnenie úlohy dôveryhodnej politiky v nej“.

Ak to preložíme do ľudskej reči, ide o priznanie, že dôvera verejnosti v politiku a politikov je v roku 2016 otrasená do takej miery, že väčšinová podpora pre demokratické fungovanie republiky už nie je samozrejmosťou, ale úlohou „pre všetkých zodpovedných občanov štátu“.

Križovatka doby

Tretí Ficov kabinet sa v programovom vyhlásení prihlásil k tomu, čo predchádzajúce dve odmietali alebo kritizovali. Prihlásila sa k odkazu prvej vlády Mikuláša Dzurindu, lebo ocenila, že v roku 1998 vzniklo zoskupenie, ktoré dosiahlo „široký spoločenský a politický konsenzus ľavicových a pravicových síl“, čo malo rozhodujúci význam „pri odmietnutí autoritárskej politiky na konci dvadsiateho storočia“.

Veta, že „dnešná vláda je pokračovateľom a nositeľom“ myšlienky širokého spoločenského a prodemokratického konsenzu, je bezprecedentná, lebo sa ňou Smer a SNS prvý raz prihlásili k protimečiarovskému táboru.

Tretia Ficova vláda „chce ísť cestou upevnenia politickej stability krajiny a posilnenia dôvery občanov k demokratickým inštitúciám“. A chce zastaviť „ďalšiu antisystémovú eróziu parlamentnej demokracie“. Ak je to naozaj tak, potom z toho vyplývajú aj závažné dôsledky.

Ak vláda tvrdí, že vývoj štandardnej politiky je ohrozený, nesmie pokračovať v tom, z čoho sa to zrodilo

Široká spoločenská a politická zhoda, ktorá môže zastaviť „nárast extrémizmu a extrémizáciu parlamentnej politiky“, nevznikne v prostredí, v ktorom najsilnejšia vládna strana robí z každého, kto s ňou v niečom nesúhlasí, vnútorného nepriateľa. Všetky vládne strany, teda aj Smer a SNS, by sa mali sústreďovať na hľadanie spojencov, ochotných a schopných prispieť k tomu, že Slovensko bude krajinou liberálnej demokracie, základných práv a slobôd i právneho štátu.

Išlo by o zásadnú zmenu toho, ako sa Smer správa k aktérom verejného života. Koalícia, ktorá tvrdí, že vývoj štandardnej parlamentnej a straníckej politiky na Slovensku je v ohrození, nemôže a nesmie pokračovať v tom, z čoho sa ohrozenie zrodilo.

Podpredseda Smeru a minister kultúry Marek Maďarič k tomu povedal: „Všetci sme si vedomí toho,