Vladimír Mečiar a ani Robert Fico ako premiéri k budovaniu demokracie neprispeli, pretože sa nikdy o základnú spoločenskú zhodu na fundamentoch demokratického usporiadania neusilovali. V kritických chvíľach, keď išlo o to, či ako vládni politici uznajú princíp, ku ktorému sa hlásili, keď boli v opozícii, alebo ho spochybnia, ak je to pre nich výhodné, vždy dali prednosť druhej možnosti.
Tak ako V. Mečiar v deväťdesiatych rokoch, ani R. Fico teraz nemá záujem o to, aby s inak zmýšľajúcimi viedol dialóg, pri ktorom by obe strany vychádzali zo všeobecne platnej demokratickej zásady. Lebo v takom prípade by zásady museli dostali prednosť pred záujmami – a práve tomu sa chce vyhnúť.
Šéfovia HZDS i Smeru stavali občanov proti sebe aj vtedy, keď bolo v záujme občanov, aby spolupracovali. Lebo je nesporne aj v záujme voličov Smeru, aby sa už ďalej neprevádzkovala systémová korupcia, pri ktorej politici pracujú v prospech oligarchov a vo svoj vlastný.
R. Fico, tak ako V. Mečiar pred ním, nezveľaďuje to, čo majú občania spoločné, ale spoločnosť zámerne polarizuje. Cieľom je rozdeliť verejnosť do nezmieriteľných táborov, lebo vtedy sa dá všetko, aj oprávnená kritika prominentného ministra odbiť tým, že ide iba o „posadnutosť“ opozície či médií.
