Keď sa na jeseň minulého roku stretol predseda Smeru s reportérmi TRENDU, mal výbornú náladu. „Len pred chvíľou som sa vrátil zo súdu. Kvôli novinovému článku,“ vysvetlil a dodal, že proces vyhral. „O koľko to bolo tentoraz?“ opýtal sa hrdo R. Fico hovorcu Smeru. Podľa žiarivého pohľadu, ktorý mu vtedy zasvietil v očiach, nie sú pre neho súdne spory s médiami súbojom o princíp, ale hrou o peniaze, ktorú žalobca nemôže prehrať. Ak by išlo o princíp, od sociálnodemokratického politika by sa dalo čakať, že vysúdené peniaze venuje na dobročinné účely. Na otázku, ako tisíce eur zo súdov R. Fico použil, centrála Smeru odpovedala mlčaním.

Úvod tohto článku môže poslúžiť na orientáciu tým, ktorí usmievavejší imidž predsedu Smeru chápu ako signál jeho premeny na ľavičiara európskeho formátu. Potvrdiť ju môžu len skutky a vzhľadom na bezmála ústavnú väčšinu Smeru v novom parlamente a skúsenosti z rokov 2006 až 2010 si viacerí kladú opačnú otázku –či sa R. Fico nepremení na polodiktátora typu Vladimira Putina.

Podľa analytika Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Iva Samsona R. Fico a jeho spolupartajníci nepredstavujú pre krajinu výrazné politické nebezpečenstvo. Stiahnutie vojakov z Iraku, neuznanie Kosova, obvinenie Gruzínska z rozpútania vojny s Ruskom či hádzanie viny za plynovú krízu na Ukrajinu boli podľa neho len psychologickým cvičením. V reáli však prvá vláda R. Fica nemala možnosť ani chuť vyvliecť sa zo svojich záväzkov, ktoré Slovensku vyplývajú z členstva v EÚ a v NATO. Členovia Smeru na čele s predsedom strany sú podľa I. Samsona predovšetkým pragmatici. Ich zahraničné postoje prirovnáva k reakcii vtedy československého ministra financií Václava Klausa, ktorý na puč v Sovietskom zväze v roku 1991 reagoval slovami, že mu je jedno, kto v Moskve vládne, ak do Československa prúdi ropa.

Podľa I. Samsona však zjavne časť politikov Smeru „žije“ v starom režime. Popularita Smeru a autoritatívne črty jeho predsedu by predstavovali riziko, ak by došlo k oslabeniu jednoty EÚ a súčasne by sa Rusko stalo ekonomickým hegemónom. „Títo ľudia [Smer] by mali obrovskú dilemu, či sa nevrátiť k starému spôsobu myslenia, k službe starým pánom. Pretože v tom, koniec koncov, videli určité istoty,“ myslí si analytik.