Euru verím

Celé storočia sa Európania snažili nájsť nejaký spoločný menový základ, ktorý by zmenšil transakčné náklady vzájomného obchodu. Najprv to boli rôzne formy zlatého štandardu, neskôr štandardy zlatých devíz a po rozpade bretton-woodskeho menového systému úvahy o spoločnej papierovej mene. Liberálom sa so zmenšovaním konkurencie v menovej oblasti možno otvára nožík vo vrecku, no jednotlivé európske centrálne banky sa i tak na seba viazali a v konečnom dôsledku boli vo vleku amerického Federálneho rezervného systému.

Z hľadiska vytvárania cenových bublín by bolo jedno, či by sme v súčasnosti mali na kontinente 16 samostatných centrálnych bánk alebo iba jednu, tú vo Frankfurte. V dôsledku menovej politiky Fedu, ktorá získavala vedeckú oporu od 70. rokov a na ktorú by sa Európa tak či tak upla, by svet dospel do podobného bodu, keď rieši rozvrat bankového sektora a nebezpečne zadlžené verejné financie. Nerovnováhy v jednotlivých európskych krajinách by boli možno ešte vážnejšie.