Európsky populizmus rastie z domácej pôdy, Putin ho len zalieva

Krátko nato pribudla tretia Jóbova zvesť: Estónska strana stredu, ktorú volí prevažne ruskojazyčná menšina, zostavila koaličnú vládu. Často citovaný server Politico.eu potom vyrukoval s titulkom o novej putinovskej koalícii.

Hoci sa presúvanie priazne elektorátu vo viacerých krajinách k populistickým politikom dá vnímať cez prizmu meniacich sa vzťahov k Rusku, tá nie je rozhodujúca. Korene príklonu k populizmu v Európe ležia viac doma a v Bruseli a len okrajovo v Moskve.

Populisti ich vedeli pomenovať

Ruský prezident Vladimir Putin sa na populizme v Európe priživuje a nemožno sa mu čudovať. Po obnovení studenej vojny medzi Ruskom a Západom kvôli Ukrajine a Sýrii vedie putinovský Kremeľ proti staronovému geopolitickému západnému protivníkovi tzv. hybridnú vojnu. Tá okrem iného zahŕňa prvky hospodárskej a obchodnej konfrontácie.

Moskva v nej ťahá za kratší koniec, a tak sa sústreďuje na psychologickú vojnu. Tú vedie aj Západ proti Rusku. Hlavným poslaním súperenia na tomto poli je oslabovať protivníka zvnútra a na medzinárodnej aréne. Priame vojenské zrážky dvoch jadrových superveľmocí neprichádzajú do úvahy.

Populistické hnutia dokázali zrozumiteľne pomenovať chyby a nedostatky ustrnutého spoločenského a hospodárskeho poriadku

Niet preto divu, že v Kremli opatrne vítajú každého novozvoleného štátnika, ktorý prejaví spoza studenovojnových barikád ochotu otvoriť dialóg s Ruskom.

Za prudkým vzostupom mimosystémových politických síl a osobností v západnom svete však stoja v prvom rade objektívne okolnosti. Populistické hnutia dokázali zrozumiteľne pomenovať chyby a nedostatky ustrnutého spoločenského a hospodárskeho poriadku. A zároveň ponúkať medicínu v duchu číreho populizmu, aký sa osvedčuje v prostredí pluralitnej demokracie už po desaťročia.

Vlastnou vinou

Hádzať vinu na machiavellizmus Putina odvádza pozornosť od jadra problému. Zovšeobecnenie typu „Kremeľ získava politické víťazstvá od Francúzska cez Bulharsko po Trumpa“ (Politico.eu) je šitý prihorúcou ihlou. Nabáda k ochrane zameranej viac na na tzv. ruský faktor ako na poučenie sa z chýb a omylov establišmentu živiacich populizmus na oboch stranách Atlantiku.

Porazení favoriti zabehaného systému v Británii (David Cameron), USA (Hillary Clintonová), Bulharsku (Cecka Cačevová) či v Moldavsku (Maia Sanduová) sa čiastočne prihovárali za zlepšovanie, no v zásade za predlžovanie status quo a na tom pohoreli. Nie na vrtkosti ruského prezidenta. Ten „iba“ pohotovo fŕkal kvapky benzínu do plameňov nespokojnosti.

Príklad? Bulharsko

Generálmajor vo výslužbe a donedávna veliteľ bulharského vojnového letectva Rumen Radev (na úvodnej fotografii) sa opakovane ohradzoval proti mediálnemu paušalizovaniu, že bude proruským prezidentom. „Bulharsko je lojálnym (...) členom Európskej únie a NATO,“ prízvukuje neúnavne v rozhovore s novinármi. Podľa jeho názoru to nevylučuje dialóg a znižovanie napätia s Moskvou. Nastupujúci prezident pripomína, že ako bojový pilot nadobudol vyššie vojenské vzdelanie v USA a nasadzoval život za NATO.

Do špičkovej politiky vstúpil len pred troma mesiacmi, keď prijal kandidatúru na prezidentský post za Socialistickú stranu. Potreboval sa odlíšiť od nominantky vládnucej strany Občania za európsku modernizáciu Bulharska (GERB) a v predvolebnej kampani neváhal korčuľovať po okraji klziska politickej korektnosti.

Zabrnkal na struny pocitov historickej protitureckej spätosti Rusov s Bulharmi a k otázke Krymu sa postavil s vyzývavým pragmatizmom, keď konštatoval, že polostrov je de iure