Obava z ruského útoku na Pobaltie dlho zamestnávala médiá aj politikov. Pobaltské štáty sa pripravovali čeliť invázii. Zdá sa však, že strategický význam tejto malej oblasti nie je pre Rusko primárny. Rusi sa skôr priklonili k názoru, že ak zatlačia Západ v Európe, pobaltské štáty obsadia ľahko.
Ukrajinská vojna prinútila Rusko prejsť na vojnovú výrobu, čo zvýšilo stávky v európskej geopolitike. Cieľ je teraz väčší. Francúzsky prezident Emmanuel Macron začiatkom marca 2025 vyhlásil, že ak Putin nebude zastavený na Ukrajine, „nepochybne sa posunie do Moldavska a možno ďalej do Rumunska“. Udalosti v Moldavsku, Rumunsku či Srbsku možno indikujú ďalšiu geopolitickú hru v Európe.
V máji 2022 redakcia Trendu v článku Kto ovláda východnú Európu, ovláda Heartland priblížila geopolitickú koncepciu Johna Mackindera. Ten tvrdil, že kontrola „Heartlandu“ (hlavnej časti Eurázie) je kľúčová pre svetovládu. Nadviazal naňho Zbigniew Brzezinski, podľa ktorého je pre americkú hegemóniu vo svete dôležité, aby v Eurázii nevznikla silná konkurenčná mocnosť. Aj preto sa snažil vytvoriť pre Sovietov „afganský Vietnam“. V roku 2014 publikoval na webe Politico článok, kde ako možnosť navrhol vytvoriť niečo podobné aj na Ukrajine. Jan Krikke, na ktorého sa odvoláva zmienený článok Trendu, v roku 2022 predpokladá, že Brzezinského nasledovníci boli na Ukrajine úspešní podobným spôsobom ako on v Afganistane.
Reálne však neboli až takí úspešní. Rusko sa tentoraz nedalo zatiahnuť do ďalšieho „Vietnamu“. Ukrajinu vyčerpáva v pozičnej vojne. Úmyslom ruskej invázie na Ukrajinu bolo dosiahnuť štátny prevrat v Kyjeve a súčasne ho obsadiť. Relatívne málopočetné ruské vojská by potom pomohli udržať novej vláde stabilitu. Nevyšlo to. Rusi zareagovali preskupením síl na juh, v snahe odrezať Ukrajinu od Čierneho mora a spojiť sa s Podnesterskom, čo vtedy naznačil aj ruský generál Rustam Minnekajev. Keď i tento plán zlyhal, spustili opotrebovávajúcu vojnu s cieľom vrátiť sa k predošlým plánom, zrejme v obrátenom poradí. Medzitým sa však geopolitické stávky navýšili a teraz už nejde len o Ukrajinu.
Zameranie sa na juhovýchod Európy nie je náhodné. Boj o čiernomorské pobrežie a prístup k východnému Stredomoriu je v ruskej geopolitike prítomný minimálne od krymskej vojny v roku 1853, keď Rusi okupovali i Rumunsko. Na vojenský význam Stredozemného mora pre Rusko poukazuje aj Federica Saini Fasanotti, ktorá ruský prienik do Stredomoria považuje za najpravdepodobnejší scenár.
Juhovýchodná Európa a Balkán majú pre Rusko nielen vojenský význam. Zapadajú aj do Putinovej koncepcie „ruského sveta“ založeného na národnej alebo náboženskej príbuznosti, ktorú sa podľa Xhelala Neziriho Rusko „snaží predať Srbsku, ale aj iným krajinám v regióne“. Podobný názor vyjadril už v roku 2022 aj bývalý veľvyslanec USA v Moldavsku James Pettit, ktorý sa obával ruskej invázie do tohto malého štátu.
Z pohľadu geopolitickej teórie je tu vhodné Mackinderovu koncepciu doplniť prácou Nicholasa Spykmana, ktorá upresňuje, že pre kontrolu Eurázie nie je až taký dôležitý samotný Heartland, ale takzvaný Rimland, „vnútorný polmesiac“ na juhu a západe Heartlandu. Mackinderovu poučku Spykman upravil do tejto podoby: „Kto ovláda Rimland, vládne Eurázii a kto vládne Eurázii, kontroluje osud sveta.“ Pokiaľ teda eurázijská mocnosť „prelomí“ tento polmesiac v strategickom smere, má predpoklad stať sa globálnou mocnosťou. Na juhovýchode Európy má Rusko pomerne najlepšie podmienky pre realizáciu takejto geopolitickej operácie.
Britský vojenský expert Steve Jermy si myslí, že „práve teraz“ NATO nemôže vyhrať vojnu s Ruskom. Dôvodom je priepastný rozdiel vo vojenskej a výrobnej mobilizácii, zraniteľnosť námorných trás z USA do Európy či európskych základní aj infraštruktúry raketami Orešnik a inými vyspelými zbraňami, heterogénnosť NATO, náskok Ruska v bojových skúsenostiach, ale aj ťažkopádnosť velenia aliancie. Sily NATO sú podľa neho cvičené podľa „preddronovej“ doktríny.
Týmto koncepčným nedostatkom je však ovplyvnený aj aktuálny plán na rýchle vyzbrojenie Európy. Investuje sa do výroby tankov, ale je otázne, či ťažké tanky obstoja v modernej vojne. Na Ukrajine sa ich efektívnosť nepreukázala. Európa ide minúť veľa peňazí na zbrane v nádeji, akoby výška výdavkov sama osebe porazila nepriateľa. Lenže takto to vo vojne nefunguje. Iná vec je, že tieto výdavky sa prejavia v bojovej sile až po rokoch. Tento čas je oknom príležitosti pre Rusko.
Pred 24. februárom 2022 sa očakávala ruská „hybridná vojna“, no dočkali sme sa rozsiahlej frontálnej vojny. Teraz sa očakáva rozsiahla frontálna vojna. Je však málo pravdepodobné, že by Rusko kopírovalo svoj postup na Ukrajine. Napokon ani pôvodným úmyslom invázie na Ukrajinu nebola rozsiahla frontálna vojna. Podobne ako Brzezinski chcel Rusov zatiahnuť do ďalšieho „Vietnamu“, aj pre Rusko je výhodnejšie destabilizovať situáciu v cieľovom priestore, vytvoriť pre Západ napríklad rumunský či balkánsky „Vietnam“ a svoje sily potom použiť efektívnejšie.
Jedným z princípov nielen ruského strategického myslenia je však strategická nejednoznačnosť. Celková tendencia môže byť známa, ale konkrétny smer, spôsoby nasadenia a prípadné akcie v iných smeroch sa môžu od našich dnešných predstáv líšiť. Washington sa v podstate zmieril s tým, že Rusko rozšíri svoju sféru vplyvu v Európe. Úvahy o sťahovaní amerických vojsk z Európy a istá podpora, ktorú americký viceprezident J. D. Vance nepriamo vyjadril proruskému kandidátovi na prezidenta v Rumunsku, naznačujú, že Američania nebudú silno odporovať Rusku na starom kontinente.
Cieľom Ruska však zostáva vrátiť hranice NATO pred rok 1997 aj v strednej Európe. Kandidátmi na problém sú štáty s nízkou schopnosťou ubrániť sa. Táto schopnosť, tak ako aj dosah obávaných operačno-taktických rakiet protivníka, bude určujúca i pri úvahách o umiestnení plánovanej zbrojnej výroby v Európe.
