Európska únia stráca silu. Vnútorné aj vonkajšie hrozby rastú bezprecedentným tempom

Keď pred vyše tridsiatimi rokmi vznikala Európska únia, cieľom bolo vytvoriť vysoko funkčný a integrovaný ekonomický a politický celok. Podarilo sa to iba čiastočne. Jednotný trh funguje obmedzene, stále neexistuje kapitálová a banková únia, ktoré by podporili finančný a  ekonomický rozvoj. Rovnako limitované posuny nastali aj v oblasti spoločnej zahraničnej a obrannej politiky. Reálna integrácia prebieha omnoho pomalšie, ako tvorcovia zamýšľali. 

Naopak, problémy sa kopia. Napriek tomu, že Únia prežila finančnú krízu, ekonomickú krízu aj pandémiu, namiesto posilnenia svojej pozície upadla do dezilúzie a straty záujmu o ďalšiu integráciu. Proces poznačený skepsou, ktorý sa naštartoval v roku 2010, pretrváva do súčasnosti s čoraz vážnejším vplyvom na budúcnosť spoločného projektu. 

Zastavená integrácia

Stratu záujmu európskych krajín o ďalšie zjednocovanie sa snažili v roku 2018 zastaviť nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident Emmanuel Macron. V spoločnej iniciatíve prišli s mnohými nápadmi, ako bolo vytvorenie rozpočtu krajín eurozóny, vytvorenie Európskeho monetárneho fondu či spoločnej obrannej politiky. Nič z toho sa nerealizovalo ani napriek naliehaniu lídrov dvoch najväčších ekonomík EÚ. Naopak, ich pozícia sa výrazne oslabila. Emmanuel Macron sa v popularite aktuálne prepadá na historické minimá a jeho politická kariéra sa chýli ku koncu. Angela Merkelová sa za mnohé nelogické rozhodnutia stáva zdrojom čoraz väčšej kritiky na domácej politickej scéne, ku ktorej sa pripája aj materská Kresťanskodemokratická únia. 

Motor európskej ekonomiky preradil na jednotku. Nemecko aj Francúzsko sa miesto zámeru o ďalšiu integráciu uzatvárajú do seba, keďže sú nútené riešiť vážne domáce problémy. V oboch krajinách v poslednom mesiaci padla vláda a čakajú ich nové voľby. Vízia je však rovnaká – šanca na vznik silnej vlády prakticky neexistuje. Hlboké vnútorné pnutia nie sú však zďaleka doménou iba Nemecka a Francúzka. Národné populistické strany vyhrali voľby alebo výrazne sťažili tvorbu novej vlády v Holandsku, Taliansku, Rakúsku, Rumunsku či na Slovensku. Kým politickí komentátori hovoria o posune európskej politiky smerom doprava, problém je niekde inde. 

Strata racionality