Európska solidarita po slovensky

Po niekoľkých mesiacoch od chvíle, keď sa vyhrotila kríza s utečencami, potvrdzuje sa aj pravdivosť ďalšieho Taberyho postrehu: Európa sa nemení k horšiemu kvôli príchodu utečencov, ale môže sa tak zmeniť v reakcii na ich príchod.

Aj udalosti, ktoré sa v posledných týždňoch odohrali na Slovensku, svedčia o tom, že to nie sú utečenci a migranti, ktorí predstavujú hrozbu pre prosperitu krajiny v rámci Európskej únie. Oveľa väčšiu hrozbu predstavuje reakcia časti verejnosti na migračnú krízu. Reakcia zjavne inšpirovaná aj postojmi politikov.

Región, ktorý mal ambíciu, aby ho partneri v únii i v atlantickom spoločenstve začali považovať za strednú Európu, sa v očiach „starej“ časti starého kontinentu, ktorá nebola súčasťou sovietskeho impéria, opäť mení na východnú Európu i na doménu postkomunizmu. Ako uviedol taliansky denník Corriere della Sera, postoj krajín Vyšehradskej štvorky k migračnej vlne sa dá zhrnúť do dvoch viet: „Prežívame planetárnu a kontinentálnu tragédiu? Nech sa o to postará niekto iný!“

Stačí si predstaviť

Na to, aby si každý overil, aké neudržateľné je vládne stanovisko k problému utečencov, netreba veľa. Stačí si predstaviť, ako by sme asi vnímali „naše“ postoje, keby ich voči Slovensku uplatňoval niekto iný. Napríklad v situácii, keď by sa po vyostrenom rusko-ukrajinskom vojenskom konflikte dostalo na územie republiky viac ako stotisíc utečencov.

Ako by sme hodnotili, keby na naliehavú požiadavku, aby nám ostatné členské štáty únie pomohli zvládnuť akútny problém, počuli „slovenskú“ odpoveď. Napríklad tú, ktorú ponúka premiér Robert Fico – treba sa vraj zamerať predovšetkým na korene utečeneckej krízy a na ochranu vonkajších hraníc EÚ. Obyvatelia východného Slovenska by z toho mali rovnaký pocit, aký majú teraz ľudia z gréckych ostrovov či talianskeho juhu, keď to počujú od politikov Vyšehradskej štvorky.

Zdroj: SITA/Robert Tappert

Kvóty na prerozdelenie utečencov, aby azylové konanie s nimi mohlo prebehnúť aj v iných štátoch únie, a to relatívne rýchlo a v dôstojných podmienkach, by nám v situácii, keby tu boli masy Ukrajincov, vôbec nepripadali ako niečo „symbolické“. Boli by sme alergickí na vyhlásenia, že „kvóty naozaj nemajú nič spoločné s riešením problému“, ako to tvrdí minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák.

Vo chvíli, keď by nám niektoré členské štáty odopierali pomoc, veľmi by sme si vážili vyhlásenie nemeckého vicekancelára Sigmara Gabriela, že Európu ohrozuje každý, kto ju považuje za spoločenstvo len vtedy, keď potrebuje peniaze, ale odťahuje sa od nej ihneď, keď nastanú problémy.

A určite by nás nepohoršila ani rakúska ministerka vnútra, keby povedala, že kto nechce byť solidárny so Slovenskom, nemôže čakať, že ostatní budú solidárni s ním. Vôbec by nám to nepripadalo tak, že voči ostatným ide z jej strany o „boľševické vydieranie“. Lebo kto úplne nestratil pamäť, vie, že boľševické vydieranie vyzeralo úplne inak.

Pri bláznovstve neasistujeme

Politik, ktorého stanoviská sú založené na faktoch a racionálnych argumentoch, sa nemusí utiekať k falošným tvrdeniam, zavádzaniu a manipuláciám. Typickým príkladom vyhlásenia, ktoré nezodpovedá realite, je veta premiéra R. Fica: