Európa vstúpila do vojny o kritické suroviny. Bojovať bude musieť na viacerých frontoch

Európska únia má v oblasti prechodu na zelenú ekonomiku veľké ambície. Jednou z jej mét je zákaz registrácie spaľovacích motorov od roku 2035. Koncom minulého týždňa sa však Brusel s Nemeckom dohodol, že aj po tomto termíne sa budú môcť predávať aj autá so spaľovacím motorom s klimaticky neutrálnym palivom. Napriek tomu to pre tradičné automobilky nemusí priniesť definitívne riešenie. Súčasná technológia výroby takéhoto paliva je totiž energeticky extrémne neefektívna. Podľa prepočtov by liter e-paliva stál viac ako šesť eur. Preto je pravdepodobné, že nový typ paliva bude iba doplnkovým zdrojom popri využívaní elektrických vozidiel.

Európska únia teda má svoj cieľ a čoskoro bude mať aj výrobné kapacity, ako sa k masovej výrobe batériových áut dopracovať. Ich výrobu aj nabíjanie má zabezpečovať obnoviteľná energia z vetra a zo slnka. Do hry však prichádzajú problémy implementácie zelenej politiky, najmä z dôvodu exponenciálneho rastu dopytu po kritických surovinách. Kým na výrobu jadrovej elektriny sú potrebné iba oceľ, nikel a urán, v prípade veternej elektrárne sú to navyše meď, hliník, zinok a vzácne kovy ako terbium, dysprózium, neodým či prazeodým. V prípade fotovoltiky treba počítať aj so striebrom, s kadmiom, gáliom či telúrom. A do výroby elektrických vozidiel pribúda kobalt, grafit, mangán a populárne lítium. Ide o obrovské množstvo materiálov pochádzajúcich z celého sveta. Problém je, že veľkú väčšinu z nich Európa v súčasnosti neprodukuje. Európske krajiny v súčasnosti neťažia ani kilo materiálov potrebných na výrobu batérií do elektrických vozidiel. Spojené štáty ako najväčší strategický partner EÚ pokrývajú iba dve percentá svetového dopytu. Aj preto v polovici marca Európska únia začala s reguláciou kritických materiálov s hlavným cieľom znížiť závislosť od „importu, často z kvázi monopolistických tretích krajín“. Samotný dokument špecifikuje 34 kritických surovín a procesy, ktoré treba na dosiahnutie strategickej autonómie EÚ. Nebude to jednoduchý proces.

Exponenciálny dopyt

Medzinárodná energetická agentúra so sídlom v Paríži zverejnila report o role kritických materiálov pri prechode na čistú energiu. V ňom uvádza, že na typické elektrické auto treba šesťkrát viac minerálnych vstupov ako na bežné vozidlo. Na vybudovanie veternej elektrárne je potrebný deväťnásobok minerálov ako pre plynovú elektráreň. Ak má starý kontinent dosiahnuť ciele Parížskej dohody, znamená to štvornásobné zvýšenie požiadaviek na minerály na výrobu čistej energie už do roku 2040. Takýto vysoký dopyt vytvára oprávnené otázky o dostupnosti a udržateľnosti ponuky a produkcie surovín. Podľa odhadov Svetovej banky bude do roku 2050 nutné vyťažiť tri miliardy ton minerálov a kovov, na čo bude treba otvoriť 50 nových lítiových baní, 60 niklových a 17 kobaltových baní. Saad Rahim z obchodnej spoločnosti Trafigura hovorí, že prechod k čistým palivám je „viac komoditným ako energetickým prechodom“. Vzhľadom na nevídaný dopyt a krátky čas realizácie pôjde o veľmi turbulentné obdobie.

Dôvodov na obavy je mnoho. Jedným z nich je klesajúca výťažnosť surovín z rudy. Mark Cutifani, dlhoročný šéf jednej z najväčších ťažobných spoločností na svete Anglo American, povedal, že „dnes používame 16-krát viac energie na výrobu rovnakej libry medi ako pred 100 rokmi“. Zároveň uviedol, že veľká ruská medená baňa Udokan, kde pred ťažbou bude treba odstrániť celý vrchol kopca, je posledné miesto s obsahom medi väčším ako jedno percento vo vyťaženej rude. Podobné údaje ukazujú aj skúsenosti z posledných rokov. Napríklad kvalita priemernej rudy vyťaženej v Čile za 15 rokov klesla o 30 percent. Následkom nie je len väčšia potreba energie, ale aj vyššie náklady, viac produkcie skleníkových plynov či množstvo odpadu s negatívnymi environmentálnymi vplyvmi.

Ďalším problémom je nedostatok investičných výdavkov. Za výrobou surovín nestoja veľké ropné spoločnosti, ktoré sa topia v hotovosti. Naopak, sú to menšie firmy, ktoré majú problém získať lacný a stabilný kapitál. A často ani nechcú riskovať príliš veľké investície. Príkladom sú aj také giganty ako austrálsky Rio Tinto, ktorý je druhým najväčším ťažiarom na svete. Od mongolskej vlády dostal povolenie obnoviť svoj dlhodobo zastavený projekt až po tom, ako súhlasil s odpísaním 2,4-miliardového vládneho dlhu. Austrálčanom stojí po protestoch domáceho obyvateľstva aj projekt vybudovania veľkej lítiovej bane v Srbsku. Peru sa snaží výrazne navýšiť dane z ťažby jednej z najväčších svetových medených baní a Čile nie je ďaleko od znárodnenia celého medeného a lítiového priemyslu.

Netreba zabúdať ani na dlhý proces výstavby ťažobných projektov. Od objavenia minerálov až po spustenie ťažby podľa výpočtov Economistu trvá priemerne 16,5 roka. Časový nesúlad medzi dopytom podporovaným reguláciami a ponukou tak môže byť výrazný. A to najmä v Európe, ktorá pristupuje k environmentálnym otázkam veľmi citlivo. Európska komisia chce, aby sa množstvo ťažby strategických materiálov do roku 2050 zvýšilo zo súčasných troch na desať percent domácej spotreby. Zároveň plánuje až 40 percent spracovania a rafinácie materiálov realizovať v rámci Únie, pričom v súčasnosti to nerobí ani polovica z toho. Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, je skrátiť čas vydávania potrebných povolení z priemerných päť rokov na polovicu.

Globálny boj