Andreas Antonopoulos je akademik a podnikateľ. A svetobežník. Detstvo strávil v Grécku, študoval v Británii (je i britským občanom) a zámorí, šesť rokov učil na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti, posledné štyri roky je rektorom University of New York in Prague. Pracoval vo viacerých ázijských krajinách, nejaký čas strávil v Amerike. „Preto ma teraz bolí chrbát,“ sťažuje sa so smiechom na dôsledky takéhoto nomádskeho života. Práve sa vrátil z osemdňovej cesty po Ázii, kam chodí často prednášať.
Chodievate často aj do Grécka?
Stále tam mám časť rodiny, dom, zvyknem tam dovolenkovať.
Ako sa zmenila situácia bežných Grékov v porovnaní so stavom, keď bol svet ešte v poriadku.
Rozdiel to určite je. Ľudia, ktorých poznám, majú ťažkosti. Nie je to navonok zjavné, nie je to ako po občianskej vojne niekde v Líbyi. No keď sa s nimi rozprávam, je jasné, že majú finančné problémy.
Je to aj niečo, čo Česi nazývajú blbá nálada? Stav skepticizmu, frustrácie zo situácie, v ktorej je spoločnosť?
Áno, niečo také. Je tam mnoho pesimizmu a stresu z toho, aké majú vyhliadky. Ukazujú to aj štatistiky samovrážd v krajine. Ich počet sa za uplynulé tri roky zdvojnásobil. Pritom Grécko bola, a relatívne ešte aj je, jedna z najoptimistickejších krajín.
Máte priame skúsenosti s veľmi zaujímavými časťami Európy. Vyrastali ste v Grécku, súčasnom „pacientovi“ Európy...
... musím vás varovať: tých pacientov je tu niekoľko.
To áno, napríklad aj Británia, v ktorej ste študovali a začali kariéru. A teraz prechádzate strednou Európou, viete teda porovnávať. Kde vidíte najväčšie krízové ohniská Európy?
Ani neviem, kde začať. Je tu toľko krajín, ktoré sú v problémoch. Je to ako v nemocnici, v ktorej je veľa ťažkých pacientov. Navyše personál sa stará o najkritickejší prípad. No nič to nemení na fakte, že aj ostatní majú kopu vážnych problémov. Ak to mám povedať radikálne, zadlženosť mnohých krajín je neudržateľná. Ak by sme sa na krajiny pozerali ako na firmy, možno tretina by už zbankrotovala. Lebo miera zadlženosti, ktorú za roky naakumulovali – a týka sa to prekvapivo i niektorých krajín považovaných za jadro Európy – je neudržateľná. Nie som si istý, či sú viaceré z európskych krajín solventné. Keď sa kedysi dohodli Maastrichtské kritériá, teda 60-percentná zadlženosť a trojpercentný deficit v pomere k HDP, mali to byť najhoršie scenáre.
No krajiny ich zmenili na svoj cieľ.
Áno, hoci zdravý rozum hovorí, že sa máte snažiť o prebytky, nie o trojpercentný deficit hospodárenia. Jasné, že v istých fázach hospodárskeho cyklu je užitočné sa zadlžiť, ale nie tak, ako to robili európski politici. Európu zaťažujú i sociálne systémy, ktoré roky budovala. Je pekné ich mať, no treba si povedať, že sú dlhodobo neudržateľné. Jediná relatívne pozitívna vec, čo môžete o európskej ekonomike teraz povedať, je, že i ďalšie rozvinuté ekonomiky sú v podobnej situácii. Ani v USA či v Japonsku na tom nie sú ružovo. Keď chcete vidieť zdravšie ekonomiky, pozrite sa na rozvíjajúce sa trhy. Poučili sa zo svojich predchádzajúcich kríz, sledujú, čo sa deje v Európe, boli opatrnejšie pri zadlžovaní sa, sociálnych transferoch. Môžete namietať, že ich sociálne systémy sú podľa našich štandardov zaostalé, no ich ekonomiky sú oveľa zdravšie.
Hovoríte, že v Európe by sme mali tieto benefity skresať?
To je ošemetná otázka. Nie je to tak, že by som teraz vyšiel von a hlásal, že sa ich treba zbaviť. No musíme si uvedomiť, že mať ich je veľmi nákladné. Za ostatné tri desaťročia sme zatiaľ nenašli žiadny recept na to, ako rásť, udržať ich a pritom nezvyšovať úroveň zadlženosti. Nemôžete zvyšovať zadlženosť z dvadsať na dvesto percent HDP a pokračovať v tom ďalej len preto, aby ste si udržali štandard. Nehovorím, že všetko je čierne, Európa je vynaliezavá, vie vyrábať, exportovať. No na makroúrovni sú verejné financie v mnohých krajinách v ťažkej situácii. Politici ich zneužívali a zle riadili. Viedlo to k bujneniu sociálnych benefitov – môžete to volať aj kupovanie hlasov. Ale musíme si uvedomiť, že medzičasom sa situácia zmenila. Konkurencia vo svete je oveľa silnejšia, globalizovaný svet je neľútostný. Ľudia, s ktorými musíme súťažiť, nemajú tridsať dní dovolenky ročne, a pritom pracujú veľmi dobre.
Takže musíme zabudnúť na naše vymoženosti?
Či budeme musieť znížiť naše štandardy, alebo ich vlastné budú rásť dosť rýchlo na to, aby sme nemuseli upúšťať od tých našich a boli konkurencieschopní, to sa uvidí. Ale nateraz to vyzerá, že Európa sa naozaj musí zmeniť. Nemôže sa zbaviť všetkých tých deficitov bez toho, aby to veľmi bolelo. Neexistuje žiadna magická tabletka. Neexistuje žiadna jednoduchá cesta, ako z tohto vyrásť. Rast potrebuje čas, zmeny na pracovnom trhu, v investičných pravidlách. A Európa nemá ani ten čas na nápravu. Preto vidíme prichádzať na kontinent veľa bolesti. Grécko je práve teraz najakútnejší prípad. No všetky stredomorské krajiny sú v ťažkej situácii. Taliani sú na tom síce s deficitom dobre, no ich celková zadlženosť je enormná. Keby sa ich problémy zhoršili, bolo by nemožné zachrániť ich existujúcimi záchrannými mechanizmami, sú šesťnásobne väčší než Gréci. Ibaže by sme vytlačili tony peňazí.
Ďalšie fotografie nájdete vo fotogalérii
To vie Európska centrálna banka (ECB) urobiť.
To áno, ale obávam sa, že nie všetci by súhlasili. Každopádne, aby som pokračoval vo výpočte problémových krajín, pozrime sa aj na Španielov, Portugalcov. A, bohužiaľ, aj Francúzov, ktorí sú dobrým príkladom toho, že aj krajiny v jadre Európy majú rovnakú chorobu ako tie na okraji, akurát nie je zatiaľ taká akútna. Nereformujú sa. A to najnebezpečnejšie je, že chýba poznanie, ako veľmi reformy potrebujú. Kvalita života prameniaca z ich pracovného a sociálneho práva je síce skvelá, no neudržateľná – ibaže by si ju osvojili aj Číňania, no tí sa na to zjavne nechystajú.
Myslíte, že Európania budú schopní zvyknúť si na zhoršenie životného štandardu?
Často som chodieval pracovne do Indie. Keď som sa jedného z mojich partnerov, patriaceho do strednej triedy, spýtal, kam pôjde na dovolenku, odpovedal: dovolenka je pre západniarov, my nemáme dovolenky, my pracujeme. To ma zasiahlo. To sú ľudia, s ktorými súťažíme. Tá časť sveta sa rozvíja veľmi rýchlo a kým si i ľudia u nich neosvoja, že treba oddychovať, bude to pre nás ťažké.
Nesmeruje takýto vývoj k radikalizácii politickej scény v Európe?
Ľudia budú musieť pracovať oveľa viac za oveľa menej, a z toho menej budú musieť ešte splácať dlhy krajiny. To je veľký zvrat v ich životoch. Žijú v krajinách, ktoré majú veľké problémy aj s korupciou, zlou správou, prílišnou veľkosťou štátu. Do toho prichádzajú radikálne hnutia, ktoré tvrdia, že vedia udržať starý dobrý vysoký životný štandard. Ďalšou klasickou ľudskou reakciou v časoch ohrozenia je uzavretie sa, preto sa presadzujú tiež nacionalistické strany.
Rozumejú bežní ľudia v Grécku, že zmeny musia byť a sú ťažké, alebo sú len nahnevaní?
Väčšina z nich už dávno pochopila, že veci sa musia zmeniť. No je tam veľký nesúhlas s tým, čo sa má zmeniť a ako. Nanešťastie aj tie zmeny, ktoré už absolvovali, sa často ukázali byť nefungujúce. Takže aj keď pred tromi rokmi rozumeli, že je to nutné, teraz to už nechcú akceptovať. Tri roky sledujú, ako sa ich životná úroveň znižuje voľným pádom. Preto už podľa môjho názoru viac prevláda hnev.
Robí premiér Antonis Samaras dobrú prácu, aby krajinu vyviedol z krízy?
Povedal by som, že je dobrý v pokúšaní sa. Pochádza z rovnakej strany, ktorá krajinu roky viedla do deštrukcie. Potom prišlo uvedomenie si, že ďalej to nejde. Prinášajú reformy, niektoré nutné, niektoré nevhodné – a niektoré z tých nutných z politických dôvodov obchádzajú. Je to taká „všehochuť“. Keď si zoberiem, aké sú alternatívy, nemyslím, že by boli oveľa lepšie. Ale ani oveľa horšie. Keď bol premiér v opozícii, hovoril iné veci než teraz. No je pravda, že v súčasnosti nemá veľmi na výber. V podstate robí to, čo mu povie Trojka [predstavitelia Európskej komisie, ECB a MMF].
Má vôbec Grécko v súčasnosti iné možnosti?
Tie sú vždy. No krajina si vyhodnotila, že všetky ostatné sú momentálne horšie. Robiť to, čo chce opozícia, by viedlo ku katastrofe. Grécko teraz nemá žiadnu vyjednávaciu silu. Žije od jednej splátky dlhu k ďalšej, musí počúvať, čo chce Trojka, aby dostalo ďalšie peniaze.
Keď Stredoeurópania počujú Grécko, spájajú si to so správami o veľkej korupcii, prevodoch peňazí bohatých ľudí do zahraničia, vyhýbaní sa daniam. Zlepšilo sa vôbec niečo v týchto oblastiach?
Keď ste tridsať rokov akceptovali korupciu či daňové podvody ako súčasť života, veľmi to neriešite. Ale niečo sa zmenilo. Je tam oveľa menšia tolerancia ku korupcii. V Česku počujeme každý druhý týždeň o nejakom korupčnom prípade s účasťou vysokého štátneho úradníka. To sa dialo aj v Grécku. No keby sa to stalo teraz, pravdepodobne by ho zlynčovali. Akceptácia takéhoto správania je v aktuálnej ťažkej situácii úplne inde. No neznamená to, že to korupciu eliminovalo. Verejný sektor len prešiel od štádia „veľmi korupčný“ k „iba korupčný“. Je to síce isté zlepšenie, ale podobne ako v iných krajinách, tam, kde je veľký neefektívny verejný sektor, prináša to korupciu. Hlavne na juhu [Európy]. Ale je to i prípad mnohých krajín strednej a východnej Európy. Čo môžete urobiť? Len postupne meniť postoj k takémuto správaniu a povzbudzovať nezapájanie sa doňho.
V časti médií sú populárne návrhy, aby Gréci jednoducho predali nejaké ostrovy, viac privatizovali...
Ostrovy? To je len také mediálne hľadanie senzačných titulkov. Nevyriešilo by to problém, sú to len drobné. A keby aj áno, nemohlo by sa to uskutočniť, lebo by sa to dotklo citlivých národných nálad. Je to ako povedať Čechom – máte problémy, prečo nepredáte Pražský hrad? Dôležité je, ako sa bude ďalej vyvíjať ekonomika a vzťahy s EÚ. Privatizácia pomôže, hoci ani nie vďaka získaným zdrojom. Skôr môže naštartovať fungovanie privatizovaných firiem, vďaka zoštíhleniu štátu znížiť korupciu.
Hlavným problémom Grécka je padajúca ekonomika a stále vysoké náklady na financovanie dlhu. Zmení sa to?
Myslím, že ani prvé odpísanie časti dlhov [na jar 2012] nebolo dostatočné na to, aby dostalo zadlženosť na udržateľnú úroveň. Budú musieť prísť ďalšie podobné kroky.
Kancelárka Angela Merkelová nedávno pripustila, že časť dlhu by mohli Grékom odpustiť aj veriteľské krajiny, nielen privátni investori ako doteraz.
Áno, ale až po voľbách v Nemecku. No tým predlžuje ťažkosti. Čím neskôr sa tak stane, tým viac to bude stáť. Čo sa týka ekonomiky, treba ju reštrukturalizovať, zúžiť štátny sektor, odstraňovať korupciu a obchádzanie daní. Nejde len o jednu z týchto vecí, hoci ľavicové strany rady tvrdia, že by stačilo vybrať viac daní a mali by sme raj na zemi. A to sa týka aj iných krajín. Zoberme si Veľkú Britániu, čo je dobrý príklad krajiny mimo eurozóny, ktorá si riadi ekonomiku sama. Je flexibilná, konkurencieschopná. No aj tak má obrovské problémy v redukovaní deficitu, v brzdení rastu zadlženosti. Zbaviť sa naakumulovaných dlhov bude veľmi bolestivé všade. A nie som si istý, do akej miery majú Európania dostatok trpezlivosti a vytrvalosti, aby prešli týmto ťažkým procesom bez toho, aby to podnietilo sociálne nepokoje.
V Česku sú silné hlasy aj proti bankovej únii a fiškálnej federalizácii, teda v otázkach, o ktorých sa teraz rozhoduje na samitoch eurolídrov. Rozumiete im?
To závisí od toho, ako sa tieto idey uskutočnia.
To zatiaľ nikto nevie.
Na jednej strane to dáva zmysel: ak máte spoločnú menu, potrebujete mať istý druh dohľadu nad tým, ako sa míňa v jednotlivých krajinách. Krajiny, ktoré sú viac šetrné, teda Nemecko, sú s tým spokojné. Ale Briti sú v opozícii, Francúzom sa tie návrhy nepáčia – chcú mať síce spoločnú menu, ale míňať by chceli po svojom. Ale ako hovorím, nie je jasné, ako sa tieto projekty uskutočnia. Je za nimi rácio, no spôsob implementácie z nich môže spraviť aj neužitočné až škodlivé nástroje pre menovú úniu. Inými slovami: je to pravdepodobne dobrý nápad, ale môže sa veľmi ľahko zvrhnúť.
Andreas Antonopoulos (43)
strávil detstvo v Grécku, neskôr odišiel študovať do Európy a Ameriky. PhD získal v elektrotechnike na University College London, MBA v Spojených štátoch a inžiniersky titul v Grécku. Založil a spoluvlastní niekoľko firiem zameraných prevažne na manažment, telekomunikácie a investovanie. Jeho akademická kariéra zahŕňa pôsobenie na Central European University v Budapešti, pred štyrmi rokmi sa stal rektorom University of New York in Prague. Žil a pracoval vo viacerých krajinách Európy, Ameriky a Ázie.
Foto - Tomáš Novák
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 50-51/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
