Americká vojenská základňa Pituffik sa nakoniec stala cez víkend jediným miestom, ktoré v Grónsku navštívil americký viceprezident J. D. Vance s manželkou. Základňa, na ktorej je dnes iba niekoľko stoviek amerických vojakov, má za sebou viac ako 80-ročnú históriu spojenú s účasťou Spojených štátov v druhej svetovej vojne. Po nacistickej okupácii Dánska uzavrel vtedajší dánsky veľvyslanec v USA dohodu o ochrane Grónska. Najväčší rozkvet zažila tamojšia základňa, kde vedľa seba celý čas vejú dánska a americká zástava, v 60. rokoch, keď tam bolo 10-tisíc amerických vojakov. V roku 2020 bola z letectva základňa oficiálne prevedená na Vesmírne sily USA.

Vanceova návšteva je súčasťou tlaku USA na získanie ostrova štyrikrát väčšieho ako Francúzsko. „Potrebujeme Grónsko pre národnú a medzinárodnú bezpečnosť. Takže zájdeme tak ďaleko, ako bude treba. Potrebujeme Grónsko a svet vrátane Dánska potrebuje, aby sme mali Grónsko,“ vyhlásil Trump v polovici minulého týždňa. Vance potom priamo v Grónsku obvinil Dánsko, že sa o ostrov, ktorý je jeho autonómnou časťou, dostatočne nestará. Reakcie Dánska sú zatiaľ zdvorilé, ale asertívne. „Sme otvorení kritike, ale budem úplne otvorený. Neoceňujeme tón, ktorým sa tu hovorí. Takto spolu nehovoria blízki spojenci. A ja stále považujem Dánsko a Spojené štáty za blízkych spojencov. Rešpektujeme, že Spojené štáty potrebujú väčšiu vojenskú prítomnosť v Grónsku,“ uviedol cez víkend šéf dánskej diplomacie Lars Lökke Rasmussen v posolstve Američanom na sieti X. A dodal, že platná dohoda z roku 1951 umožňuje Američanom vojenskú prítomnosť v Grónsku výrazne posilniť, zatiaľ čo vláda USA robila v minulých rokoch pravý opak.

Občania EÚ

Trump zároveň pohŕdavo vyhlásil, že sa Európy ani Európskej únie nebude pýtať, či si ostrov môže vziať. „Myslím si, že Európania to chápu. A ak nie, budeme im to musieť vysvetliť,“ uviedol. O Grónsku sa písalo už v čase okolo brexitu, pretože ostrovní obyvatelia boli prví, ktorí v referende v roku 1982 rozhodli väčšinou 53 hlasov o vystúpení z Európskej únie, respektíve vtedy ešte Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktoré bolo jej predchodcom. Hlavným dôvodom vtedajšej, ale už roky prejavovanej nevôle Grónčanov voči Bruselu bola snaha európskych orgánov o reguláciu rybolovu kľúčového pre ostrov. „Práve sme prišli o 60 percent územia,“ vraj vtedy vyhlásil predseda Európskej komisie Jacques Delors. V tom čase to bola pravda, aj malá nezaľadnená časť ostrova je totiž väčšia ako celá Británia.

Lenže ani vystúpenie z EÚ vzťahy Grónska s Úniou nespretrhalo. Výsledkom dohody s EÚ bolo, že grónske ryby majú voľný prístup na európsky trh a Grónsko, autonómna časť Dánska, je aj z hľadiska podpory v kategórii podobnej štátom, ktoré sa chystajú na vstup do Únie. A čo je hlavné, Grónčania sú občanmi EÚ. V rokoch 2020 až 2027 dostáva Grónsko od Európskej únie vyše dvesto miliónov eur, čo nie je pri 55-tisíc obyvateľoch ostrova zanedbateľná suma. Väčšina tejto sumy ide na podporu vzdelávania a fungovania autonómnej správy. V roku 2024 otvorila Európska únia v hlavnom meste Nuu-ku svoje zastúpenie.

Územia po celej planéte

Európska únia jasne odmieta tlak USA na Dánsko a Grónsko a podľa šéfky úniovej diplomacie Kaje Kallasovej sa Európska únia slovnými výrokmi amerických predstaviteľov zatiaľ vážne nezaoberá. To však neznamená, že je v Bruseli pokoj. Ak by USA skutočne Grónsko anektovali, mohli by podobne dopadnúť aj iné, veľmi vzdialené a z určitého pohľadu aj veľmi strategické územia, ktoré v mnohých iných častiach planéty patria k Európskej únii. Tá má dve kategórie vzdialených zámorských území. Francúzske departementy Martinik, Mayotte, Guadeloupe, Francúzska Guyana a Réunion, portugalské ostrovy Madeira a Azory aj španielske Kanárske ostrovy sú priamo súčasťou územia Európskej únie.
Sú považované za plnohodnotné súčasti Európskej únie. V týchto „najvzdialenejších regiónoch“ Európskej únie žije v súčasnosti približne toľko ľudí ako na Slovensku, teda okolo päť miliónov. Počet obyvateľov niektorých z nich výrazne rastie, a to predovšetkým vďaka prisťahovalectvu. Majú veľmi rôzne problémy, často bojujú s vysokou nezamestnanosťou, závislosťou od turistiky či s nízkou mierou vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva.

Na ich území v plnom rozsahu platia právne predpisy a dohody EÚ. Niektoré, ako Francúzska Guyana, však na rozdiel od materských krajín nie sú súčasťou schengenu. Na ich rozvoj, popri európskych fondoch posielaných ich materským krajinám, pamätá Európska únia v dlhodobom rozpočte špeciálnymi fondmi na úrovni 2,3 miliardy eur. Približne 300-tisícová Francúzska Guyana, ktorá predtým Francúzsku slúžila ako trestanecká kolónia pre najťažších zločincov, je navyše pre celú Európsku úniu zásadným strategickým miestom. Z tohto najväčšieho francúzskeho zámorského departementu v súčasnosti štartujú všetky európske kozmické rakety. Koz-modróm v Kourou pritom prináša prácu viac ako 7 500 tamojším obyvateľom.

Karibik aj Antarktída

Ďalších trinásť zámorských krajín a území je ústavne zviazaných s Dánskom, Francúzskom a Holandskom. Okrem Grónska sú to holandské ostrovy Aruba, Curacao, Svätý Bartolomej, Sint Maarten, Bonaire, Sint Eustatius a Saba. Pod Paríž zasa patrí Polynézia, Nová Kaledónia, Saint Pierre a Miquelon, Wallis a Futuna či Francúzske južné a antarktické územie. To na pomedzí Indického a Južného arktického oceánu tvorí niekoľko súostroví a stovky ostrovov s celkovou pevninskou plochou asi sedemtisíc štvorcových kilometrov, teda približne na úrovni sedminy Slovenska. Na celom tomto území, ktoré zároveň zaberá obrovské oceánske teritóriá s rozsahom pol milióna štvorcových kilometrov, žije do 300 ľudí.

Väčšinou sú to vedci, rozmiestnení na niekoľkých základniach. Na najväčšej z nich – Port-aux-Francais na Kerguelenových ostrovoch – trvalo žije niekoľko desiatok vedcov. Spoločnosť im robia tisíchlavé stáda umelo vysadených oviec o sobov. Obyvatelia týchto zámorských území Európskej únie sú občanmi EÚ, ale územne nie sú súčasťou Európskej únie a neplatia na nich európske zákony a nariadenia. Podobne ako Grónsko však čerpajú príspevky z európskeho rozpočtu. Ich postavenie sa v rámci prideľovania peňazí blíži pozícii pridružených krajín, ktorou bolo Slovensko od 90. rokov do svojho vstupu v roku 2004.

Autor je spolupracovník TRENDU a európsky editor webu deník.cz