Predseda Smeru-SD nemôže ovplyvniť, kto sa proti nemu dostane do druhého kola prezidentskej voľby. Ale môže mať veľký, ak nie rozhodujúci vplyv na to, či v ňom jeho súper uspeje.
V roku 1999 mal Vladimír Mečiar najväčšiu zásluhu na tom, že v prvej priamej voľbe prezidenta zvíťazil Rudolf Schuster. Dlhoročným pôsobením vo funkcii premiéra a postupom do druhého kola predseda HZDS zmobilizoval všetkých, ktorí si silno neželali, aby hlavou republiky bol politik, ktorý krajine škodil. Aj keď po piatich rokoch mobilizačná sila V. Mečiara oslabla, bola ešte dostatočne účinná, aby v roku 2004 pomohla Ivanovi Gašparovičovi.
Po štyroch rokoch pôsobenia vo funkcii premiéra mal Robert Fico podobné mobilizačné účinky na voličov druhého tábora ako jeho predchodca a koaličný partner. Prejavilo sa to v parlamentných voľbách 2010, keď sa v neprospech Smeru angažovali spoločenské skupiny a osobnosti, ktoré vnímali R. Fica ako hlavné nebezpečenstvo pre krajinu. Po marcových voľbách 2012 sa staronový premiér začal správať výrazne inak. Už vtedy politológ Pavol Marchevský postrehol, že táto zmena súvisí s jeho novým politickým cieľom: „Keby sa chcel Robert Fico v roku 2014 uchádzať o post prezidenta Slovenskej republiky, nemohol naštartovať svoju kampaň pred prezidentskými voľbami lepším spôsobom.“
R. Fico po druhom prevzatí moci vedel, že ak chce v prezidentskej súťaži uspieť, nesmie vládnutím a celkovým správaním spôsobiť masívnu mobilizáciu voličov proti sebe. Za rok, ktorý odvtedy uplynul, premiér a šéf Smeru niekoľkokrát vypadol z roly, ale stále nie je politikom, akým bol v rokoch 2006 až 2010. Teraz je pred ním ešte jeden rok, v ktorom sa bude musieť veľmi kontrolovať, aby nepomáhal súperovi tak ako pred ním V. Mečiar.
