Samozrejme, tak ako všetky doterajšie koaličné zmluvy aj táto zakazuje, aby si ktorákoľvek z koaličných strán presadzovala svoj záujem v spolupráci s opozíciou a na úkor vládnych partnerov. Ale na rozdiel od všetkých predchádzajúcich vládnych zmlúv osobitne deklaruje, že predstavitelia koaličných strán rešpektujú názory iných strán a hnutí, hoci ich nezdieľajú. Pri rozhodnutiach, ktoré presahujú štvorročné obdobie, majú koaličné strany vyvinúť maximálne úsilie, aby našli dohodu aj s opozíciou.
Takýto prístup si zaslúži ocenenie rovnako ako zásada, že koalícia zváži podporu takých opozičných návrhov, ktoré sledujú stabilitu a rozvoj Slovenska. Otázka znie, či sa to podarí vždy zladiť so zmluvnou prioritou, že koaličná strana nesmie presadzovať svoj záujem v spolupráci s opozíciou. Lebo názory na to, ktorý návrh je a ktorý nie je v prospech stability a rozvoja krajiny, sa môžu v koalícii odlišovať. Ale už len fakt, že návrh, ktorý prichádza z opozičných radov, netreba automaticky zamietnuť, je vítanou zmenou oproti minulosti.
Zdroj: Danglár
<strong>Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška</strong>
Hoci sa koaličná zmluva veľmi usilovala, aby nevstupovala do ústavných právomocí premiéra či ministrov, niektoré ustanovenia sú predsa len problematické. Koaličné strany napríklad deklarujú, že rešpektujú ústavné právo predsedu vlády navrhovať prezidentovi vymenovanie a odvolanie člena vlády. Ale vzápätí dodávajú: „S takým krokom predsedu vlády musí súhlasiť príslušná koaličná strana.“ A nielen to, ak predseda koaličnej strany navrhne odvolanie svojho nominanta, ostatní predsedovia sú povinní mu vyhovieť, „ak tomu nebráni závažný dôvod hodný osobitného zreteľa“.
Takáto „povinnosť“ ide nad rámec ústavy, lebo vstupuje do právomoci premiéra či ministrov, ktoré sú dané základným zákonom štátu. Vo vzťahu k poslancom si koalícia žiadne podobné ustanovenie nedovolila, lebo ústavná formulácia, že poslanci vykonávajú mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi, je príliš známa.
Každá koaličná strana dostala v zmluve právo veta – v prípade, že s nejakým návrhom nesúhlasí, nemôže ísť na rokovanie vlády či parlamentu, ale musí sa ním zaoberať koaličná rada. Iba prax ukáže, či právo veta môže byť vetované rozhodnutím, ku ktorému dospeje pracovná skupina koalície – tá má vzniknúť, keď je v koalícii potrebné riešiť sporný problém.
Epizóda s dočasným nezverejnením koaličnej zmluvy má svoju zlú aj dobrú stránku. Zlá je, že vládne strany nezverejnili dohodu, hoci nemali žiaden vážny dôvod ju utajovať. Dobrá je, že napokon ju predsa len zverejnili. Ak bolo možné vynútiť si toto, bude možné vynútiť si aj všeličo iné.
