Etika by sa mala vrátiť späť do vyučovania, myslí si pôvodom grécky profesor experimentálnej ekonómie Nikos Georgantzis. V zimnom semestri hosťuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave vďaka grantu od Nadácie VÚB.
Experimenty N. Georgantzisa na Slovákoch odhalili napríklad to, že miestni obyvatelia majú vo svojom rozhodovaní sklon odmietať nespravodlivo nízke ponuky, ale tiež že táto tendencia sa s rastúcim objemom peňazí určeným na prerozdelenie znižuje. To hovorí aj o tom, že morálku v sebe zakódovanú máme, avšak ešte sme sa ju nenaučili dostatočne aplikovať aj na verejnú sféru či veľký biznis, kde sa točia miliardy eur.
Čo priviedlo gréckeho profesora na Slovensko?
Robíme tu základný výskum. Vieme veľa zaujímavých vecí: ľudia sa zvyknú vyhýbať riziku, vyhýbajú sa strate, pravdepodobnosti spracúvajú nelineárne alebo majú referenčné body, ktoré im pomáhajú rozhodovať sa. No ak hovoríte s ľuďmi z bánk, tí používajú stále staré modely správania ľudí. Nie sú takí inovatívni, ako to o sebe tvrdia. Napríklad prídu ľudia z marketingového oddelenia a opýtajú sa iba na cenu, teda za koľko majú produkt či službu predávať. To sa dá však zistiť bežným dotazníkom. Každý obviňuje univerzity, že sú ďaleko od reality, ale ja si myslím, že väčším problémom je, že reálny svet je príliš ďaleko od univerzity. Na tango treba dvoch.
Tohtoročný ekonomický nobelista Jean Tirole sa podobne ako vy venoval priemyselnej organizácii...
Priemyselná organizácia je flexibilný nástroj, lebo používa aplikovanú teóriu hier. J. Tirole dostal cenu za celú túto výskumnú oblasť, teda akoby bola cena udelená aj pre ostatných vedcov v tejto brandži, ako sú Roland Benabou či Jean-Jacques Laffont. Ale každý pozná J. Tirola pre jeho učebnicu z roku 1988. Čiže každý sa učil od neho.
Zdroj: Maňo Štrauch
Ak by ste mali porovnať slovenských študentov so zahraničnými, akí sú?
Nie sú veľmi motivovaní. Ale toto je trend na celom svete, nevieme veľmi prečo. Slovenskí študenti majú pred profesormi rešpekt. Ten časť nedostatku motivácie nahrádza.
Prečo motivácia študentov po celom svete klesá?
Mám na to svoju teóriu. Dám vám príklad: keď veľa cestujete po svete a vraciate sa k svojim deťom ako ja, rozmaznávate ich, lebo ich tak často nevidíte a cítite sa previnilo. Myslím si, že takto to funguje aj na spoločenskej úrovni. Štáty sa tiež o svoju mládež dobre nestarajú, a tak ju rozmaznávajú. Pri učení v Španielsku som musel prestať vysvetľovať mikroekonómiu pomocou integrálov, lebo im študenti nerozumeli. Dnes už začínajú byť problémom aj derivácie. Ale bez nich už ťažko niečo vysvetlíte, napríklad také rozpočtové obmedzenie. Teda koľko môžete minúť na jeden druh tovaru, ak zároveň míňate aj na iný druh. Cieľ spokojnosti študentov nemôže ísť na úkor vyučovania.
Zvyknete hovoriť, že ekonómia potrebuje aj etiku. Prečo?
Etika sa v rámci ekonómie vôbec nevyučuje. Keď si uvedomíme, že ekonómia začala v časoch Adama Smitha ako morálna filozofia, dnes tu máme veľký problém. Študenti chcú vedieť, ako zarobiť peniaze. Ekonómia im v tom môže pomôcť, ale má aj svoje vedľajšie účinky. Učením teda študentom dávame ten správny nástroj, ale bez upozornenia na jeho účinky. Napríklad axióma nenasýtenia – teda že vždy budeme akceptovať viac čohokoľvek. Je to racionálne, ale nemusí to byť etické. V určitom momente by sme sa mali začať pýtať, odkiaľ tie peniaze, ktoré dostávame, pochádzajú a či si ich zaslúžime. Z výskumov vieme, že futbalisti ako Messi a Ronaldo sa tým netrápia. Ale myslím si, že aj oni by súhlasili, že by nemali zarábať viac ako desať najlepších doktorov na svete. Dnešná situácia je pokrivením skutočných hodnôt, ak odmeňovanie prenechávame úplne na voľný trh. Pretože to ovplyvňuje aj osoby mimo toho trhu. Futbal môže mať pozitívne externality, môže motivovať mladých na šport. No zároveň je externalitou aj to, že obrovské množstvo zdrojov sa minie na absolútne nepotrebnú činnosť, akou je kopanie do lopty. Trhy sú fajn, ale máme aj hodnoty, ktoré ich presahujú.
Viaceré spoločenské situácie, vrátane okázalého konzumu, pripomínajú tzv. dilemu väzňa, ktorá sa nedá jednoducho vyriešiť...
Toto je jedna z najštudovanejších vecí – že ľudia v skutočnosti spolupracujú viac, ako predpovedá teória hier. Robia, čo by mali, pretože to majú v sebe zabudované. Potvrdzujú to aj moje experimenty so senzormi na koži. Ľudia majú v sebe etiku. Cítia sa dobre, keď robia správnu vec.
Zdroj: Maňo Štrauch
Jedna z vašich štúdií poukázala na to, že samotné štúdium ekonómie dokáže pomôcť prekonávať spoločenské dilemy.
Túto štúdiu sme robili s kolumbijskými rybármi. To ma vracia späť k myšlienke investovania do vzdelávania. Napríklad nediskriminácia medzi ľuďmi prispieva k efektívnej konkurencii. Vzdelanie samo osebe má potenciál nahradiť reguláciu, dokonca i políciu a vynucovanie práva.
Spotreba však tiež vyjadruje individualitu ľudí. Nepopierate ju?
Úprimne, myslím si, že ľudia by si mali zhodnotiť, či je táto ich individualita zásadná alebo je len umelo vytvorená. Myslím si, že až deväťdesiat percent našich rozdielov je umelých. V tom nasledujem svojho krajana Sokrata – verím, že ak ľuďom položíte tie správne otázky, prídu k rovnakým záverom. V tom sme všetci rovnakí.
Čiže pitie značkovej vody z Fidži nás nerobí lepšími?
Komunikovať druhým, že naša okázalá spotreba znamená, že sme lepší, jednoducho nie je správne. Naša identita je často tvorená ľuďmi, ktorí nám niečo ponúkajú, nie nami samotnými. Nacionalizmus podporujú vlády, aby sme ich volili, aby nás ochránili pred cudzincami. Jednotlivé módne značky zarábajú na tom, že si ich kupujeme. Znovu, toto nie je konšpiračná teória, ale argument, že niektoré naše identity si úplne vedome nevyberáme. Sú nám dodávané zvonka ľuďmi, ktorí nám chcú niečo predať. A potom to môžu takmer monopolne zneužívať. Ak sme naozaj odlišní, mali by sme si identitu vyberať samostatne. Nie na základe vody, ktorú pijeme, alebo oblečenia, ktoré nosíme. Buďme hrdí na to, čo študujeme, čo hovoríme, čo robíme. Nebuďme hrdí na to, že máme modré oči, že sme tej či onej národnosti, lebo o to sme sa nijako nezaslúžili.
Behaviorálna ekonómia ukazuje, že ľudia v sledovaní svojich cieľov často zlyhávajú. Má byť úlohou vlády tieto omyly riešiť?
Kniha Nudge (slovensky: Poštuchnutie) od Thalera a Sunsteina je veľmi dôležitá v tom, že ukazuje, ako subtílne je budovanie našich preferencií. Ale zároveň, ako sa bojíme byť paternalistickými. Opísané poštuchnutia nám hovoria, že by sme mali byť o niečo zodpovednejší. Ja si myslím, že by sme mali byť veľmi zodpovední. Ak tu máme rasizmus alebo šovinizmus, máme tých ľudí len poštuchávať k lepšiemu správaniu? Nie, treba ich pretvoriť úplne. Ale ľudia neradi počúvajú, že robia chyby. V Grécku potom svoje problémy zvaľujú na iných, na Merkelovú, slobodomurárov či Židov. Nikto im nepovie, že oni to robia zle.
Zdroj: Maňo Štrauch
Ale my v strednej Európe máme dosť zlé skúsenosti s paternalizmom...
To je historický dôvod, prečo sme tak skĺzli do relativizmu. Keď sme tu mali absolutizmus, bol prílišný. Vo svojich génoch máme aj stopy neandertálcov a barbarizmus je stále mainstreamovou kultúrou. Máme túto predispozíciu, že ak sa k nám dostane absolútna moc, začneme sa zabíjať. Potom sa to snažíme regulovať. Relativizmus je však chybná filozofia. Ak súhlasíme s výrokom, že „žiadna absolútna pravda neexistuje”, potom tento výrok považujeme za absolútnu pravdu, čo sa vylučuje. My sa bojíme absolútnej moci, a preto sme ju prenechali neosobnému mechanizmu trhu. Nie však vo všetkom. V prírode je veľa násilia a my sme sa ho rozhodli zakázať. Napríklad pri výbere partnera. Na túto selekciu máme iné mechanizmy – bohatstvo, spoločenskú obľúbenosť, humor. Prerušili sme nejaký starý prirodzený proces a urobili sme ho lepším. Staráme sa tiež o invalidov, čo je tiež rozdiel voči prírode. To ukazuje, že vieme byť správne paternalistickí aj za dobrú vec.
Článok vyšiel v týždenníku TREND 50-51/2014 pod pôvodným nadpisom: Paternalizmu sa bojíme až príliš
Nikos Georgantzis (52)
Zdroj: Maňo Štrauch
sa narodil v Aténach, študoval v gréckom Pireuse, v britskom Swansea a na Európskom univerzitnom inštitúte (EUI) vo Florencii. Po pol roku práce v Európskej komisii v Bruseli sa radšej vrátil k akademickej slobode, usadil sa v Španielsku. Tam založil dve dnes známe ekonomické laboratóriá: LEE na univerzite v Castellóne a EGEO v Granade. Relatívne nedávno sa presťahoval do Británie, kde na univerzite v Readingu pokračuje vo výskume behaviorálnej ekonómie. Jeho najcitovanejšie práce sa venujú averzii voči riziku v teórii hier, štúdii oligopolov, duopolov či spotrebiteľského správania.
