Dva rasty a jeden pád

Keby podal Žilinčanom na obed k rezňu ryžu alebo zabudol v Hurbanove ochutiť mäso feferónkami, bolo by to podobné fiasko, ako vynechať šalátové menu v Bratislave. Roland Kiss, muž, čo varí pre automobilku v Žiline, pracovníkov automotive výrobcu v Bratislave či pivovarníkov v Hurbanove, sa naučil, že Slováci majú naprieč regiónmi rozdielne chute a nemožno im servírovať to isté. Je to však iba detail, ktorý v tejto brandži treba vnímať. To podstatné, čo sa v nej naučil, je čosi iné.

Tento Galanťan dokázal presvedčiť zamestnávateľov, aby ho v závodnom stravovaní vymenili za známejšie mená. Firmy, ktoré sa o stravovanie starajú na medzinárodnej úrovni. Denne vydá približne desaťtisíc obedov. Aj s jeho biznisom kríza slušne zatočila. On však hovorí, že je – trochu paradoxne – vďačný práve za najťažšie chvíle. Musel sa dostať až na kolená, aby zistil, že nemá zmysel bezhlavo rásť.

Z cesty do jedálne

Keď začiatkom deväťdesiatych rokov začal ako večne hladný mladík robiť s cestármi špeciálne značenia na slovenských diaľniciach, sotva si predstavil, že sa bude o dve dekády neskôr starať o žalúdky stoviek ľudí. No práve to, že robil sezónnu prácu a mal dosť času skúšať i na pohľad bezhlavé nápady, mu ukázalo, že môže začať aj vlastný biznis.

Teraz takmer štyridsiatnik s úsmevom spomína, ako predával pyrotechniku na vianočných trhoch. Po zime 1993 otvoril s tromi kamarátmi z detstva malú predajňu na rýchle občerstvenie. V nej skúšali ponúkať niečo, čo ľudia v meste nepoznali. Keď sa vtedy prvý raz šuchli do sféry stravovania, bola prvá predajňa na obložené bagety v širšom okolí raritou. „Už si ťažko predstaviť, že sa v tom čase vonku mimo reštaurácií ponúkali len langoše a hranolčeky,“ hovorí. Vtedy museli hľadať pekárov, ktorí boli schopní vyrobiť bagetu. Lebo bežne poznali len biele rožky, maximálne ich väčšiu verziu, ktorú ľudia od šesťdesiatych rokov ľudovo nazývali „dubčák“.

Rozširovali sieť stánkov s bagetami do okolitých miest a letných stredísk. Neskôr si uvedomil, že to nebol biznis, na ktorom by mohli stavať štyria ľudia. S odstupom spomína na ľahkovážnosť, s ktorou dokázal zarobené peniaze minúť, užívať si život a nechať cez prsty prekĺznuť hromadu príležitostí.