Poslanci Smeru-SD by s ním určite prišli aj sami – pravda, keby boli v opozícii. Po presune zásob ropy, ktoré tvorili polovicu majetku hmotných rezerv, do pološtátnej agentúry je ďalšie udržiavanie SŠHR pri živote len využívaním jej korupčného potenciálu.
Dejiny tohto ústredného orgánu môžu slúžiť ako ilustrácia smutnej pravdy. Bez ohľadu na to, ktorá vláda bola pri moci, bez ohľadu na to, nominant ktorej strany stál na jej čele, správa hmotných rezerv bola vždy rezervoárom straníckej a inej korupcie. A to od jej vzniku až doteraz.
V deväťdesiatych rokoch, keď jej z vôle HZDS šéfoval Anton Goga, uzatvárala zmluvy s podnikateľskými subjektmi, ktoré jej dlhodobo neplatili. Pred dvoma týždňami mala vláda Roberta Fica na stole materiál, z ktorého vyplynulo, že správa hmotných rezerv eviduje miliónové pohľadávky po viac ako piatich rokoch od ich splatnosti. Veľa z nich pochádza ešte z obdobia tretej Mečiarovej vlády, lebo vtedajšie vedenie SŠHR niektorým firmám doprialo na úkor štátu.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
V období prvej a druhej vlády Mikuláša Dzurindu sa zmenilo len toľko, že nominanti SDKÚ ako Ján Odzgan a Stanislav Rajec či nominant ANO Robert Nemec na čele správy umožnili, aby draho nakupovala rezervy pre štát a lacno ich v rámci obmeny predávala. Skonštatovala to buď SIS, alebo na nich podal trestné oznámenie vládny odbor boja proti korupcii, alebo sa to dostalo do spisu, ktorý je známy ako Gorila.
Za Mariána Čakajdu, nominanta SNS a prvej Ficovej vlády, správa krátko pred voľbami čudne predala podiel v závode, bez ktorého štátna firma na výrobu vakcín nemohla ekonomicky efektívne fungovať. Slávnu epizódu z čias Ivety Radičovej si ešte pamätáme – správa pod vedením Evy Hrinkovej (SDKÚ-DS) predala platinové sitká za štvrtinu ich ceny s odôvodnením „znalca“, že boli zoxidované. Aj veci chemicky nemožné sú na Slovensku možné, lebo keď sa to niekomu vyplatí, tu aj platina zoxiduje.
Tohto roku v marci vyšlo najavo, že ani dnešný šéf správy Kajetán Kičura, ktorého nominoval Smer-SD, nie je o nič lepší ako jeho predchodcovia, keď má zabezpečiť, aby správa nakupovala za trhové ceny. Spôsob, akým SŠHR nakúpila obilie a cukor, potvrdzuje, že ak sa tu nič nezmení, príbeh drahého nakupovania a lacného odpredaja bude pokračovať ako typická slovenská neverending story.
Keď už nič iné, zrušenie SŠHR a prevedenie jej agendy pod ministerstvo hospodárstva zabezpečí aspoň jedno. Za prešľapy pri nákupe a predaji rezerv bude vecne i politicky zodpovedný konkrétny minister. A nie vláda ako celok, ako to presadil ešte prvý Dzurindov kabinet.
