Vymeniť slnko, pláž, vodu za zarastenú cestu, rozbité sklo a rozpadajúcu sa budovu pripomína tému nejakého lacného amerického hororu. Predsa sa však nájdu ľudia, ktorí platia za to, aby uvideli neopozerané miesta s pohnutou históriou, ohlodané zubom času a možno aj vojny či inej tragédie. Turizmus s podtitulom temný sa stáva hitom pre tých, ktorí hľadajú na dovolenke adrenalín, dobrodružstvo a autentickosť.
Tajné
Tomáš Svoboda je svetoznámy český fotograf, ktorý bol dokonca osobným fotografom českého prezidenta Václava Klausa. Aj keď sa živí fotografovaním ľudí, jeho najväčšou vášňou sú staré opustené miesta. „Pamätám si, ako som začal fotiť, prvé fotky boli z cintorína. Brával ma tam otec, tak som si k takýmto miestam vytvoril vzťah,“ hovorí.
Na všetkých cestách a dovolenkách v súčasnosti podvedome hľadá opustené miesta. Je jedným z ľudí, na ktorých sa turisti túžiaci po zážitku z opustených miest obracajú, aby sa na ne dostali. Tomuto typu cestovania a bádania sa hovorí urban exploration (doslovne mestský prieskum, skrátene urbex) a cieľové miesta vie ponúknuť prakticky každé mesto – ide o opustené fabriky, nemocnice, vojenské základne alebo o zabudnuté stroje a techniku. „Často sú to miesta s pohnutou históriou, ale zato s neopakovateľnou atmosférou,“ dodáva pri ukážke svojich fotografií tento „dark turista“.
Podľa Tomáša je urbex celosvetový trend: „Je to možno práve kvôli tomu, že ľudia sú už unavení z tej rozvinutosti a umelej krásy naokolo – diaľnice, obchodné centrá, hlúpe filmy. Chcú zažiť trocha autentickej minulosti. Komunity sú veľké najmä v USA, Japonsku, Nemecku, Belgicku či vo Veľkej Británii – v týchto miestach sa staré aj opustené budovy zachovávajú. V našich končinách je problém, že sa hneď rozkradnú, zdevastujú,“ vysvetľuje a jedným dychom dodáva, že aj to je dôvod, prečo polohu niektorých miest z komunity radšej nezverejňujú.
Bunker v bratislavskej Petržalke
Slovenské bunkre
Vladimír Syčev, spoluzakladateľ portálu urbanexploration.sk a sám vášnivý prieskumník, hovorí, že na Slovensku je táto komunita a záujem ľudí o opustené budovy malý. Kým v zahraničí jazdia partie ľudí na víkendy alebo aj týždne po krajine a vyhľadávajú opustené budovy, pre Slováka je to skôr odpoludňajší relax neďaleko domova. „Je to adrenalín, je tam určitá dávka nebezpečenstva, predsa len ide o staré budovy,“ pokrčí ramenami tento Košičan. Tvrdí, že erudovaní „urbexáci“ určite nerozbíjajú a nekradnú v opustených budovách. Zahraniční „urbexáci“ na Slovensku najviac chodia navštevovať staré vojenské bunkre.
Keďže destinácie s opustenými či tragédiami spojenými miestami nenájde dobrodruh v ponuke hocijakej cestovky, väčšina z nich cestuje na vlastnú päsť, objednávajú si iba nevyhnutné služby. Ide možno o nízkonákladovú dovolenku, ale námaha, príprava a následne aj „na mieru šitá“ trasa alebo program často výlet predraží. Hľadať destinácie sa dá na fórach, ale asi najistejšie je ísť po stopách známych, ktorí už na nejakom opustenom mieste boli.
Najlepšie miesta Tomáša Svobodu
Kráľovnou takýchto miest je určite Černobyľ. Potom ej to japonský ostrov Hašima s opustenými panelákmi, namíbijská bývalá diamantová baňa Koolmanskop, ktorá sa stráca v piesku. Okolie Berlína je plné vojenských základní Wehrmachtu a neskôr prevzatých Červenou armádou, sovietske základne v Pobaltí majú skvelú atmosféru studenej vojny, opustené kláštory v Belgicku či opustené zámky a liečebne v Taliansku sú epickými svedkami ich doby.
Medzi obľúbené miesta patrí aj Hitlerov Vlčí brloh v Poľsku, raketová základňa nukleárnych zbraní a tajná ponorková základňa v útese – obe na Ukrajine, aj keď posledná menovaná na anektovanom Kryme.
Vrak sovietskej vojenskej lode v severnom Nórsku
Adrenalínové krajiny Dušana Novotného
Irán
Cestovateľ Dušan Novotný sa odvážil s kamarátmi pred troma rokmi do Iránu. Sám hovorí, že už na veľvyslanectve ho upozorňovali, aby sa vyhol napríklad jadrovej elektrárni, lebo by mohol byť považovaný za špióna. Ženy turistky museli mať celý čas na hlave šatky, najviac námahy z trojtýždňových príprav zabralo učenie sa číslic v iránskom písme. „Napríklad obrátené srdiečko je päťka,“ smeje sa Trnavčan.
Iránci boli veľmi priateľskí, po anglicky vedeli iba mladí ľudia. Pamiatky ešte z čias Perzskej ríše sú zachované a bez davov turistov. Pre Slováka je tam všetko lacné – napríklad tisíckilometrová cesta luxusným autobusom s občerstvením vyšla na 5,5 eura. „Alkohol sa nikde nedá kúpiť, aj pivo kúpite iba banánové, jablkové alebo nealko. Ak by hocikoho chytili opitého, dostane dvadsať úderov bičom,“ pokrčí ramenami D. Novotný.
Severná Kórea
Severná Kórea bol tvrdší oriešok, vybaviť víza trvalo rok. Po príjazde celej pätnásťčlennej skupine Európanov zobrali telefóny. S domácimi sa nesmeli rozprávať. „Ukázali nám iba to, čo chceli. Program mali do detailov pripravení a vždy s nami boli dvaja sprievodcovia, možno tajní agenti,“ začína rozprávanie D. Novotný s tým, že sa mu do rúk nedostala ani lokálna mena. Dokonca nemohli vyjsť z hotela na ulicu.
Program bol obohatený o návštevu ukoristenej americkej bojovej lode Puebo, delimitačnej zóny medzi Kóreami, ale aj nemocnice a pôrodnice. „Keď sme ich jeden večer horko-ťažko nahovorili na kolotoče, museli ich pre domácich zastaviť, aby sa Európania vyjašili,“ krúti hlavou D. Novotný.
