Istá legenda vraví: „Keď prorok Mohamed vystúpil na kopec nad Damaskom a pozrel sa smerom dole k mestu, ktoré sa vtedy topilo v zeleni rozsiahlych záhrad, odmietol doň vstúpiť so slovami, že do raja chce vojsť iba raz, a to po svojej smrti“. Zelené záhrady sa však aj tu zmenili na betónovú džungľu veľkomesta Blízkeho východu, rieka Barada na drobný potôčik splaškov a bašta umajjovskej dynastie zasa na sídlo pre Západ kontroverzného politického režimu. Politické vrenie a medzinárodné vzťahy stavajú túto krajinu do negatívneho svetla, no osobný kontakt cudzincov s kolískou civilizácie, ako sa Sýria zvykne nazývať, je takmer vždy nečakane priateľský. Presvedčil som sa o tom, keď som navštívil toto mesto v čase, keď sa o Sýrii vravelo ako o jednej z najbezpečnejších krajín pre turistov, vládol tam ešte relatívny pokoj.

Stratení v chaose

V Európe sme nasadali do lietadla takmer vo vetrovkách. Lietadlo pristálo na medzinárodnom letisku a cez okienko som videl piesok všade naokolo pristávacích dráh. Bolo nadránom, no noc bola neuveriteľne teplá a vial suchý vánok. Vošli sme do príletovej haly pripomínajúcej stavebné skvosty minulej éry. Vybavili sme si doklady u úradníka, ktorý okrem welcome nevedel po anglicky ani slovo. Niečo sa nás opýtal po arabsky a my sme na neho pozerali s otvorenými ústami. Povedali sme pár nacvičených fráz o účele našej cesty, na čo sa zasmial a buchol nám do pasu pečiatku. Hneď po príchode do mesta nás ošklbali o peniaze taxikári, spali sme v hosteli na zemi len asi hodinu, lebo sme si museli ísť vybavovať papiere do školy. Prišli sme sem totiž na študijný pobyt.

Ráno sme sa zobudili a vyšli do bieleho a bláznivo rušného orientálneho dňa. Množstvo ľudí, áut, všade trúbenie, chaos a my sme sa s mapou v rukách snažili nájsť správny smer. Neplavci v divokej rieke. Všetko sa zmenilo po pár dňoch, keď sme sa konečne v pohodlí a poriadne vyspali a stretli prvého nového priateľa, ktorý nám podal pomocnú ruku. Od toho okamihu začínalo byť všetko výnimočné a zaujímavé. Vyvolávalo to závislosť, ktorá sa prejaví až neskôr. Napríklad keď na Slovensku nemôžete zaspať, pretože vonku nikto netrúbi a ráno okolo piatej vás nebudí hlas muezínov.

História bez vzruchu

Damask je určite perlou Blízkeho východu. Prechádzka po trhoch okolo slávnej Umajjovskej mešity, vône orientálneho korenia a zvuky okolitého sveta pripomínajú rozprávkový Orient. Prejdete o pár desiatok metrov ďalej a ocitáte sa pred malou budovou, zabudnutou kdesi v tieni veľkej mešity. Pri vchode je len jeden strážnik a nikto iný. Ani vonku, ani vnútri. S úctou sa pred vchodom vyzujete a vstupujete dnu. Vnútri sú dva sarkofágy, jeden biely, druhý prekrytý zelenou plachtou. Stojíte len na načiahnutie ruky od miesta, kde odpočíva premožiteľ križiackych vojsk Saladin. V Sýrii je všetko vzácne a staré, no bez akéhokoľvek vzruchu, roztratené v bežnom živote. Stĺp veľkého Jupiterovho chrámu z rímskych čias, ktorý bol pohltený chrámom novej viery, stojí len tak v obkolesení budov trhoviska. Stojí tam tisícročia a vy sa ho môžete dotknúť, alebo ako domáci ho akceptovať a prejsť okolo bez povšimnutia.

Na Blízkom východe je mnoho zaujímavých a nádherných miest. Ulice Damasku však v sebe skrývajú niečo, čo sa nedá opísať. Či už je to labyrint domčekov v starom meste, alebo hučiaci úľ nových štvrtí. Je ťažké pochopiť, ako to celé môže fungovať – autá prechádzajúce na červenú a v nich vodiči, ktorých nevyvedie z miery ani zúrivo mávajúci dopravný policajt.

Zástupy Sýrčanov sa predierajú pomedzi všade stojacich obchodníkov. Ľudia sa tu snažia predávať čokoľvek, len aby sa uživili. Každý deň na ceste do školy som prechádzal trhmi starého mesta. Pred svojimi obchodíkmi so suvenírmi predávajú tí šťastnejší, popíjajú čaj, hrajú backgammon a čakajú na svojho turistu, ktorému predajú nejakú falošnú starožitnosť za pár tisíc lír. Ako sa končí staré mesto, zmenia sa aj obchodníci. Smerom k Ulici revolúcie sa tiahne dlhý trh so zeleninou a ovocím. Do nosa vráža zápach hnijúcich zvyškov, ulicu síce pravidelne umývajú vodou, no očividne to nepomáha. Domáci nazývajú tento trh Súq al Haramín (Trh hriešnikov), lebo v noci je to údajne nebezpečné miesto. Neviem, pre mňa to bola pravidelná cesta domov. Všade naokolo trhu vidíte tých menej šťastných. Starenka sedí na zemi vedľa vriec s orechmi a čaká na kupujúcich, na kartónoch obďaleč niekto predáva baterky a zápalky...

Keďže sme žili medzi študentmi, nemohli sme sa vyhnúť rôznym oslavám a klubom. Raz som takto musel vyjsť z klubu von, nadýchať sa čerstvého vzduchu a ochladiť sa. Prešiel som popri vyhadzovačovi a ostal pred vchodom. Oproti čakali taxikári na svojho zákazníka. V tichu rovno predo mnou stála nazeleno osvetlená budova mešity. Zelená farba islamu, symbol celého arabského sveta, symbol tradície. Za sebou hluk z klubu plného mladých a cudzincov. Dva životné štýly v protiklade oproti sebe cez jednu cestu. Moja sýrska učiteľka arabčiny mi raz povedala: „Sýria je zvláštna krajina. Každému sa tu niečo nepáči, no všetci sa sem aj tak vrátia znovu...“

Tri dni v púšti

Mestského života som sa po pár mesiacoch presýtil. Chcelo to zmenu, niečo, čo bežní turisti len tak nepoznajú. Vždy ma fascinovali beduíni, nomádi púšte, ľudia, ktorí tvorili jadro celej arabskej kultúry. Rozhodol som sa stráviť pár dní v púšti. Kúpil som si „arafatku“ na ochranu pred pálivým púštnym slnkom a vybral sa čakať na priateľa, ktorý ma mal vziať do púšte. Ale ako to už v Arábii býva, nič nie je načas. Čakaním som strávil hodiny od obeda až do večera, nakoniec som sa dočkal. Po pár hodinách auto zišlo z hlavnej cesty a začalo kľučkovať v púšti. Zastali sme pred osvetleným stanom, z ktorého vyšiel najstarší beduín, hlava rodiny. Môj priateľ sa s ním zvítal a ukázal na mňa, že to som ja ten bláznivý cudzinec, ktorý sa túži zopár dní opekať v púšti. „Hovorí aj po arabsky, takže sa môžete pokojne rozprávať,“ povedal beduínovi. Ten pokýval hlavou na súhlas, priateľ naštartoval auto a už ho nebolo. Bolo neskoro večer a rodina sa chystala na spánok. Ešte si na chvíľu so mnou zo slušnosti sadla a privítala ma pri čaji. Vybalil som sladkosti pre deti a cigarety. Naša konverzácia bola veľmi strohá. Usúdili, že bude lepšie, keď mi doprajú trochu spánku. Uložili ma v priestrannej hosťovskej časti, priamo pod veľkú dieru v stane, na matrac a položili mi teplé deky. Pri tej diere som mal mať čerstvý vzduch (a hmyz). Niekto vypol generátor, svetlá zhasli, všetko sa podnorilo do neuveriteľnej tmy, ktorú spestrovala len obloha s miliónmi hviezdičiek.

Na druhý deň som rýchlo zistil, že s komunikáciou to nebude také jednoduché. Beduíni hovoria svojím vlastným dialektom. Celý prvý deň som presedel v tieni stanu, pretože už prechádzka od stanu k stanu dávala v neznesiteľnej horúčave poriadne zabrať. Dalo sa jedine popíjať čaj, fajčiť, počúvať rozhovory a pozerať niekam do diaľky z otvoreného prístrešku. Všetko akoby stratilo energiu a vitalitu. Iba deti dokázali lietať aj za pálivého dňa.

K nejakej aktivite som sa odvážil, až keď sa slnko začalo na konci dňa skláňať k západu. Rozhodol som sa pre prechádzku na vlastnú päsť, lebo beduíni sa k nejakému sprievodcovaniu nemali. Bezcieľne som kráčal pustatinou obutý len v sandáloch. Otvorený priestor pôsobí na človeka ako droga, ktorá ho núti kráčať bez rozmyslu ďalej a ďalej. Z letargie som precitol, keď ponad mojou hlavou preleteli dve bojové stíhačky v tesnej blízkosti nad zemou. Boli tak blízko, že som videl prekvapený výraz pilota.

Po zotmení a večeri trávila rodina svorne večer pred televízorom sledovaním arabskej telenovely. Ja som ho trávil zasa sledovaním ich. No a deti si, prirodzene, našli lepší objekt zábavy. Mňa. Vyšiel som von a mal tú česť stretnúť sa so škorpiónom. Tmavé zvieratko vyliezlo odniekiaľ s hrdo vztýčeným chvostom zakončeným nebezpečným ostňom a prechádzalo rovno predo mnou po odložených topánkach. Hlavu rodiny som zburcoval divadielkom, na ktorom sa spoločne bavili po tom, čo ukončili púť škorpióna úderom papučou. Škorpión sa po arabsky povie aqrab. Už si to budem pamätať. Rovnako ako najväčšieho pavúka, ktorého zabili nasledujúceho dňa ženy po krátkej naháňačke v kuchyni.

Stereotypný život v púšti vedia nevítaní hostia rýchlo oživiť. Keď v posledný deň mojej trojdňovej návštevy hlava rodiny odišla do mesta, mladí chlapci si so mnou večer sadli a rozhovorili sa. Začal som si s nimi rozumieť práve vo chvíli, keď som sa musel lúčiť...©