Doteraz to bolo jednoduché, no ďalej hrať hru na sociálny štát bude čoraz väčšia fuška

Keď v roku 2008 udrela globálna finančná kríza, nebolo nič jednoduchšie ako hodiť na stôl bilióny nových dolárov. Keďže však ekonomika nezačala rásť, k fiškálnej politike sa pripojila monetárna politika. Tá zaviedla nulové úrokové sadzby, aby podporila ďalší rast dlhov. Prirodzene, tie prudko narástli v čase covidovej aj inflačnej krízy. Nový dlh vtedy takmer nič nestál.

„Takmer nič“ sa však v posledných mesiacoch pretransformovalo na „dosť veľa“. Správa dlhov je pre vysoké úrokové sadzby čoraz nákladnejšia. A tak by bolo dobre rozmýšľať nad tým, ako dlhy znížiť, aby si štát dokázal zachovať potrebnú dávku udržateľnosti verejných financií.

Pohľad na svet však ukazuje pravý opak. Spojené štáty sa zadlžujú rýchlejším tempom ako väčšina iných krajín. Dohody o fiškálnej zodpovednosti v eurozóne prestali existovať a Slovensko plánuje míňať, ako keby sa rozhodlo ísť japonskou cestou. Reálna „potreba ľudí“ existuje tu a teraz, a preto budúce komplikácie trápia iba málo politikov. A rovnaké množstvo voličov.