O tom, že populácia rýchlo starne – a Slovensko je v rýchlosti starnutia momentálne jedným z európskych lídrov, sa hovorí prinajmenšom desaťročie, od začiatku penzijnej reformy. Na politickom rozhodovaní sa však tento fakt takmer neodráža. Pritom ubúdanie ekonomicky aktívnych ľudí bude znamenať nižšie rozpočtové príjmy, menej daňových výnosov pre vidiek a násobiace sa požiadavky na sociálne služby, ktoré samosprávy zatiaľ veľmi poskytovať nevedia. Od opatrovania cez varenie až po odvoz seniorov. Z pozitívneho hľadiska sa zasa dá povedať, že ide o trhové príležitosti. Veď nakoniec aj vládny program spomína striebornú ekonomiku ako jeden z možných zdrojov rastu.

Bohužiaľ sa zdá, že na výdavkovej strane štát ani omylom nepočíta s tým, že jeho obyvateľstvo nevyhnutne a nezadržateľne starne. V čase, keď budú daňové príjmy klesať spolu s počtom platiteľov daní, sa dá rozpočtovo škrtať, no nie všetko. Napríklad také mandatórne výdavky: niektorá z budúcich vlád bude musieť siahnuť na vyše šesťmiliardový balík sociálnych a penzijných dávok, či už z prezieravosti alebo nevyhnutnosti.

No naďalej pribúdajú iné dlhodobé povinné platby: záväzky z PPP či zaručené dotácie na výrobu zelenej energie štát len tak ľahko nezoškrtá bez toho, aby mu nehrozili súdne spory o stámiliónové odškodné. A ešte stále nepadol pod stôl ani megalomanský plán širokorozchodnej železnice skrz Slovensko. Fantazmagórie o raste prepravy z (rýchlo starnúcej) Číny cez (vymierajúce) Rusko až na hranice (čoraz staršej) západnej Európy za štyri miliardy eur znejú ako čierna diera na peniaze.

Keďže Slovensko za celý svoj krátky život nikdy nehospodárilo s prebytkom, aj na túto rozsiahlu investíciu by si požičalo. A to tu vôbec nespomíname to najpodstatnejšie – že všetky deficity hospodárenia štátu bude treba po celý ten čas splácať.

Stačí ešte pár podobných úverov na ekonomicky otázne projekty a krajina sa môže dopracovať na úroveň penzistky zo Šmejdov: bude mať na krku hromadu povinných platieb za zbytočnosti a nedostatok prostriedkov na živobytie. A nemôže sa spoľahnúť na valorizáciu. Už teraz má totiž istotu, že pracujúcich bude skrátka neustále menej a tí by sa mali skladať na čoraz drahšie sociálne a zdravotné systémy, o splácaní investícií nehovoriac. Je načase nahlas a vážne hovoriť o tom, ako by mal štát dôstojne zostarnúť.