Dopredu cez prekážky

Založili firmu Bepon, ktorej názov P. Ondráš poskladal z iniciálok ich mena a priezviska. Táto spoločnosť dovážala z Apeninského polostrova obkladačky, dlažbu, ako aj sanitárnu techniku.

Túžba P. Ondráša po veľkej firme sa napokon splnila v inom biznise, do ktorého sa podľa vlastných slov dostal úplne náhodou. Spoločníci Beponu popri obkladačkách zabŕdli do výroby hrubých akrylových pančuchových nohavíc. Patril k tomu tiež veľkoobchod, no postupne sa nosnou aktivitou dvoch Petrov stal maloobchod, na ktorom spoločnosť vyrástla.

Dnes oblieka Bepon Slovenky do talianskych pančúch a jeho predajne stoja v prakticky každom väčšom obchodnom centre. Úspech si ale vyžiadal svoju daň. Názory oboch spoločníkov a konateľov na riadenie a smerovanie firmy sa rozchádzali a vzťahy medzi nimi sa postupne zhoršovali.

Peter Ondráš, Bepon Zdroj: Maňo Štrauch

Pančuchový tandem

Zakladatelia Beponu sa v začiatkoch spoločného biznisu dopĺňali. P. Ondráš sa zaoberal nákupom obkladačiek či dlažby v Taliansku a P. Beliš mal na starosti predaj na domácom trhu.

Nazývali sa „dvojchlapová“ firma, hoci vtedy už mali pár zamestnancov. Činnosti si rozdelili aj potom, ako sa prostredníctvom spoločnosti Bepon-Silvia pustili do výroby pančúch v Hliníku nad Hronom. Rozbehla sa vďaka úsiliu a kontaktom P. Ondráša v Taliansku. Jeho partner P. Beliš mal pod palcom veľkoobchodnú činnosť.

Obchod s obkladačkami išiel čoraz horšie, a tak sa postupne Bepon sústredil len na pančuchový sortiment. Spoločníci mali odlišný názor na to, či sa má firma orientovať na veľkoobchod, ktorý presadzoval P. Beliš, alebo na P. Ondrášom preferovaný maloobchod. „Výroba bežala intenzívne, akurát keď sme tovar predávali prostredníctvom veľkoobchodu, faktúry neboli uhrádzané načas alebo vôbec. Robili sme síce obrat, no nemali sme peniaze,“ hovorí P. Ondráš.

Skúsili to teda s predajom pančúch priamo spotrebiteľom, čo zabralo. Výhodou bolo, že v predajniach zákazníci platia hneď a odpadávajú starosti s neuhradenými faktúrami. Ukázalo sa, že pančuchový retail je životaschopnejší a na ňom firma stavala ďalej.

Keď mal Bepon rozbehnutých niekoľko predajní, pracoval na rozšírení sortimentu. Za tovarom sa často cestovalo do zahraničia. „Nákup a predaj postupne preberali zamestnanci. Keď sme potom služobne cestovali do Talianska, vtipne som sa predstavoval ako šofér, prípadne tlmočník,“ spomína si P. Ondráš. Kľúčová pre firmu bola dohoda s popredným talianskym výrobcom silonových pančúch Golden Lady na exkluzívnej spolupráci pre slovenský a český trh. Bepon sa do troch rokov odstrihol od vlastnej výroby v Hliníku nad Hronom a utlmil veľkoobchod.

Prirýchla expanzia

Pri otváraní nových obchodných centier Bepon často dostával ponuky na umiestnenie prevádzky. Firma sa vrhla do masívnej expanzie. „Napožičiavali sme si peniaze a otvorili dosť veľa predajní, ale nebolo to priveľmi rozumné, lebo nie všetky obchodné centrá boli úspešné,“ priznáva P. Ondráš, ktorý mal na starosti expanziu Beponu.

Keď bola nová predajňa otvorená, prešla pod P. Beliša, ktorý prejavil záujem vyskúšať si riadenie firmy. Neskôr sa spoločníci dohodli, že zriadia post výkonného riaditeľa, Vystriedalo sa na ňom, viacero ľudí, dnešnému Beponu už tretí rok šéfuje Stanislav Cintavý.

Výkonný riaditeľ je podľa P. Ondráša do veľkej miery nezávislý, ale niektoré platby si musí dať schváliť. Zodpovedá aj za komunikáciu s bankami a ekonomiku firmy. Financie by však mal mať v budúcnosti na starosti osobitný manažér, aby aj výkonný riaditeľ bol pod istou kontrolou.

Dnes má Bepon s desaťmiliónovými ročnými tržbami približne osemdesiat predajní, z toho osem v Česku a pracuje preň zhruba dvesto ľudí. Rovnako ako medzi zákazníkmi dominujú ženy. P. Ondráš vidí u západných susedov veľký potenciál pre rozvoj a chce sa do budúcnosti sústrediť na expanziu za riekou Moravou. Nové predajne plánuje firma otvárať aj na Slovensku, v súčasnosti má vyhliadnutý poltucet lokalít.

Každý z iného cesta

Hoci si spoločníci Beponu vedeli rozdeliť robotu a tolerovať sa navzájom, sú každý z iného cesta. O pätnásť rokov starší P. Ondráš je konzervatívnejší typ. Obaja časom zistili, že majú protichodné predstavy o vedení biznisu. Kým P. Ondráš nie je fanúšikom zadlžovania firmy, o P. Belišovi hovorí, že ten preferuje pôžičky.

Rozdeľuje ich tiež pohľad na nastavenie franšízy, prostredníctvom ktorej funguje desiatka predajní Beponu. P. Ondráš hovorí, že licencia je výhodná pre Bepon, no franšízový partner ťahá výrazne za kratší koniec. „Mám v tomto základný spor so spoločníkom. Chcem, aby franšízanti prosperovali spolu s Beponom,“ vysvetľuje P. Ondráš. V súčasnosti pracuje na férovejšom nastavení celého konceptu.

Naštrbené vzťahy medzi spoločníkmi vyústili do stavu, že sa chcú v podnikaní rozísť. P. Ondráš sa svojho polovičného podielu vo firme zbaviť nemieni. Druhý spoločník, ktorý sa už na riadení firmy nepodieľa, ho môže predať. Nadobúdateľa však musia akceptovať veriteľské banky, ako aj P. Ondráš. Situácia v Bepone potvrdzuje formulku, podľa ktorej je ideálny počet spoločníkov vo firme nepárny. Ale traja sú už priveľa.

Dlhoveká štvorica

Ako malá eseročka s pár ľuďmi štartovala pred vyše dvadsiatimi rokmi aj firma Progast, dodávateľ korenín a potravinárskych prídavných látok najmä pre mäsopriemysel. Takzvané aditíva sa pridávajú do potravín, aby sa umožnila ich skladovateľnosť, upravil vzhľad, vôňa, farba, chuť, prípadne sa zvýšila ich výživová hodnota. V mäsových výrobkoch sú to dnes takmer výlučne prírodné látky.

Firmu založilo kvarteto spoločníkov, ktorí vydržali v spoločnom biznise až donedávna. Progast začal ako obchodná firma, o ktorej chod sa v začiatkoch staral najmä konateľ Pavol Kvasnica spolu s jedným zo spoločníkov. Nakupovali prídavné látky na výrobu potravín zo zahraničia a predávali domácim fabrikám. „Bol som nákupca, potravinársky technológ aj predajca. Ďalší spoločník, ekonóm, viedol evidenciu a staral sa o finančný chod firmy,“ spomína P. Kvasnica na začiatky. V úzkom zložení s pár skladníkmi fungovali dva až tri roky.

Pavol Kvasnica, Progast Zdroj: Maňo Štrauch

S rastom biznisu sa do riadenia postupne zapájali ďalší dvaja spoločníci. Jeden z nich si po rozpade Československa vzal pod patronát českú dcéru Progastu. „Zo začiatku sme boli mladí, tolerantní, prispôsobiví a mali sme to podelené tak, že to fungovalo,“ opisuje P. Kvasnica.

Rozdiely v názoroch sa však prirodzene vyskytli. Napríklad vtedy, keď P. Kvasnica s jedným spoločníkom presadzovali, aby sa Progast pustil aj do výroby prídavných látok, čo považovali za nutný krok pre ďalšie prežitie a rozvoj firmy. Ostatným dvom spoločníkom sa do vlastnej produkcie veľmi nechcelo. Obchodovať s tovarom bolo oveľa jednoduchšie a spočiatku, keď nebolo veľa konkurencie, sa predávalo relatívne ľahko.

Pribrzdený rast

Progast napokon začal v polovici deväťdesiatych rokov s výrobou koreninových zmesí a prídavných látok vo Vlčkovciach neďaleko Trnavy, kde funguje dodnes. S rozšírením činnosti pribudli nové starosti – nákup surovín, kontrola kvality, laboratóriá a rozrástol sa počet pracovníkov. „S výrobou prišlo množstvo vecí, na ktoré bolo treba manažment. Nedá sa, aby sa o to konateľ staral sám, to by sa zbláznil. Stačí, že za to zodpovedá,“ poznamenáva P. Kvasnica. Výrobnú prevádzku vedie jeho brat Ivan.

Vo Vlčkovciach miešajú zmesi prídavných látok z korenín a potravinárskych surovín. Tie sa potom používajú najmä pri výrobe mäsových výrobkov, mäsových polotovarov a v gastronómii. Menšiu časť produkcie tvoria marinády, ktoré Progast dodáva na pulty maloobchodných predajní.

Rast Progastu sa, samozrejme, nezaobišiel bez pôžičiek od bánk. P. Kvasnica potvrdzuje, že čím je firma väčšia, tým je pre banky zaujímavejšia, no devízou pri zháňaní cudzích zdrojov je zdravá ekonomika. Bez nej dostanete horšie podmienky alebo vám banka vôbec nepožičia.

Dnes robí Progast na Slovensku ročné tržby zhruba pätnásť miliónov eur. Okrem výrobnej prevádzky má ďalšie dva expedičné sklady a zástupcov v desiatich krajinách Európy a Ázie. Spolu s českou dcérou, ktorá sa venuje distribúcii, zamestnáva približne stodvadsať ľudí.

Nie všetko išlo vždy ľahko a bez omylov. Napríklad česká vetva Progastu v minulosti krátky čas prevádzkovala tiež vlastnú výrobu gastronomických prípravkov. Presadil si ju spoločník, ktorý viedol tamojší biznis s úmyslom diverzifikácie. Produkcia však nebola rentabilná, a preto sa presunula na Slovensko. V minulosti sa firma venovala tiež distribúcii obalov a držala podiel v jednom českom mäsopriemysle. Z oboch aktivít časom radšej vycúvala a sústredila sa na svoj hlavný biznis. P. Kvasnica pripúšťa, že nebyť podobných prešľapov, Progast mohol napredovať rýchlejšie.

Stále v strehu

Po vyše dvoch desaťročiach zostal P. Kvasnica v Progaste jediným spoločníkom. Zvyšní, od neho starší partneri z podnikania vystúpili. Hoci je obklopený kvalitným manažmentom, o množstve vecí rozhoduje sám. „Viac kompetencií sa preniesť nedá. Keď presuniete úplne všetko, tak stratíte kontakt s realitou,“ varuje P. Kvasnica.

Keďže Progast väčšinu produkcie vyváža zhruba do pätnástich krajín, z pozície konateľa sleduje požiadavky zákazníkov z viacerých trhov. Ako človek, ktorý má priamo na starosti vývoj produktov, si vraj nemôže dovoliť ubrať z tempa. „Je to neustály vývoj. Nedá sa zaspať ani na jeden deň,“ tvrdí P. Kvasnica.

Za výhodu väčšej firmy, ktorá dnes exportuje tovar zhruba za desať miliónov eur, považuje jednoduchší prístup na zahraničné trhy. Nákup surovín a najmä export je totiž podľa neho náročný na počiatočné investície, s ktorými môže mať malý hráč väčšie ťažkosti.

Vydržať v biznise s tromi rovnakými podnikateľskými partnermi viac ako dvadsať rokov nie je bežná záležitosť. Vyžaduje si to veľkú dávku tolerancie. „Keď niečo nejde, najprv človek musí hľadať chyby u seba, až potom u druhých. Vtedy to relatívne funguje,“ dodáva P. Kvasnica.

Odborná spolupráca na seriáli:

Partner seriálu: