Porevolučné obdobie so sebou prinieslo veľké možnosti na podnikanie. Ľudia boli hladní po nových značkách. Príležitosť si uvedomila aj E. Harmathová, ktorá pracovala ako učiteľka špeciálnej pedagogiky, ale už dlho snívala o tom, mať „niečo svoje“. V roku 1990 si otvorila malý obchod s drevákmi. Ozdoby na ne lepila v obývačke, keď už obe malé dcéry, Silvia a Alexandra, spali. Aké bolo jej prekvapenie, keď všetko vypredala za päť dní. Na šiesty deň vyvesila na obchod ceduľku: „Z technických príčin zatvorené.“
Konala rýchlo. Zatelefonovala do viacerých fabrík na Slovensku, či pre ňu nemajú dámske oblečenie. Súbežne začala s kamarátkou na kolene šiť sukne a šaty. Po troch dňoch obchod opäť otvorila. Ešte stále nad ním „svietila“ značka drevákov Doga. Podnikateľka cez noc zmazala posledné dve písmená a ďalšie tri domaľovala. Zo slova Doga sa stala Donna, čo znelo cudzokrajne a príťažlivo. K talianskemu označeniu „žena“ pribudlo ešte jedno slovo – Rosi, ktoré bolo skrátením jej dievčenského priezviska Orosiová.
Z názvu, ktorý vznikol doslova cez noc, je dnes rešpektovaná značka, obľúbená najmä medzi ženami na vyšších postoch v biznise či v štátnej správe. Cesta nahor nebola jednoduchá. V začiatkoch mala E. Harmathová popri pedagogike aj brigády, aby mohla obchod a výrobu šiat, ktoré sama navrhovala, ďalej rozvíjať. Dnes generuje Donna Rosi ročné tržby 200- až 300-tisíc eur. „A vďaka handrám nás pozná takmer celá Bratislava.“
infografika Donna Rosi Zdroj: TREND.sk
Pomáhali od puberty
Miesto po boku mamy zaujala jej mladšia dcéra Alexandra, ktorá chodila do obchodu brigádovať už na strednej škole. Počas vysokej školy, kde študovala tlmočníctvo a prekladateľstvo, udržiavala predaj až v troch obchodoch.
Jej o päť rokov staršia sestra Silvia Marcelliová vyštudovala psychológiu. Aj ona sa v biznise pohybovala už od tínedžerských rokov. Dnes pracuje v marketingu a prieskume trhu. Rodinnej firme pomáha s personálnym poradenstvom. Keď treba, mama a sestra s ňou konzultujú aj podnikateľské otázky. Jej manžel Martin Marcelli robí vo firme už dvadsaťpäť rokov ekonóma a účtovníka.
Do rodinného príbehu patrí aj Andrej Madro, bývalý manžel Alexandry, ktorý má aj naďalej na starosti informačné technológie a všetky technické záležitosti týkajúce sa biznisu vrátane fotenia, grafiky a brožúr.
„Dlho som snívala o rodinnej firme. Podpora dcér bola pre mňa kľúčová. Vysvetlila som im svoju filozofiu a zámer založený na kvalitnej a cenovo dostupnej produkcii,“ hovorí pre TREND Emília Harmathová. Ako vdova po známom lyžiarskom trénerovi Hermanovi Harmathovi sa snažila dať dcéram všetko, čo potrebovali. Vždy však trvala na tom, aby si úskalia a zodpovednosť práce v rodinnej firme odskúšali aj na vlastnej koži.
Rodinný dom slúži ako predajňa aj showroom Zdroj: Maňo Štrauch
Hodila ju do vody
Alexandra brigádovala v obchodoch do roku 2004, keď zasiahol osud. Emília sa musela z osobných dôvodov vzdať práce, v dôsledku čoho prevzala riadenie zo dňa na deň jej mladšia dcéra. A hoci sa mama po pár mesiacoch do práce vrátila, Alexandre už veľká časť manažérskych kompetencií ostala.
„Keďže som sa vo firme pohybovala od detstva, prevziať ju nebol problém. Najťažšia však bola práca s ľuďmi, najmä vylaďovanie komunikácie so zamestnancami, keďže pri mame boli zvyknutí na iný štýl riadenia,“ konštatuje Alexandra, podľa ktorej je ten mamin voľnejší. Naopak, ona môže niekedy pôsobiť tvrdo. Zadáva totiž jasné a presné inštrukcie. „Na druhej strane sa s našimi dievčatami veľa rozprávam a učím sa od nich, rozhodne nejde o jednosmernú komunikáciu.“
O riadenie biznisu sa mama a dcéra delia dodnes. „Nemáme presne vymedzené úlohy. Obe robíme všetko – dohliadame na výrobu, malopredaj, komunikáciu s klientmi, obchod aj marketing,“ hovorí E. Harmathová. Rozdelenú majú iba módu. Kým Alexandra navrhuje dvakrát ročne modely pre kolekciu na bežné nosenie, mama sa venuje komplikovanejším, na ručný detail zameraným návrhom. Módne prehliadky organizujú obe spolu.
„V rodinnej firme by nemalo byť napätie, vplýva totiž veľmi zle najmä na zamestnancov.“ Emília Harmathová, majiteľka Donny Rosi
Mladšia dcéra si zobrala pod svoje krídla aj divíziu pre jednotné oblečenie pre reštaurácie, hotely či letecké spoločnosti. Ich vrcholom bol odev pre slovenských športovcov na olympiáde v Pekingu v roku 2008, ako aj pre vedenie Slovenského olympijského výboru na hry v Londýne v roku 2012. Firemnými uniformami Donna Rosi sa môže pochváliť aj letka slovenského vládneho špeciálu.
Showroom Donna Rosi Zdroj: Maňo Štrauch
Rovnošaty dnes generujú štvrtinu tržieb. Ďalšiu štvrtinu predstavujú individuálne zákazky. Polovica pripadá na kolekciu na bežné nosenie, ktorá sa vyrába po päť až pätnásť kusov, ako aj na unikátnejšiu módu, ktorá garantuje z každého modelu len jeden exemplár.
Iný pohľad na riadenie
Podľa E. Harmathovej priniesla mladá generácia do biznisu najmä odhodlanie a guráž skúšať nové nápady. Väčšinu z nich zakladateľka aplikovala. Svieži pohľad mladých ľudí posunul biznis vpred.
Vo firme pritom nikdy nevedú žabomyšie vojny. Jediné, na čo majú niekedy odlišný pohľad, je podľa dcéry Alexandry spôsob riadenia ľudí. Ak v týchto otázkach vzniknú nezhody, vždy sa vedia na ďalšom postupe konštruktívne dohodnúť. „Dávame si pozor, aby sme nevytvárali v rodinnej firme napätie, malo by to zlý vplyv na zamestnancov,“ zdôveruje sa E. Harmathová.
Firma začala napredovať aj v oblasti inovatívnych technológií. Výsledkom bolo zapojenie sa do programov EÚ pre malých a stredných podnikateľov. Prvý projekt za 130-tisíc eur sa týkal výmeny zastaraných technológií. Vymenili za ňu štyridsať rokov starý stroj na výrobu gombíkových dierok, kúpili prístroj na skenovanie fyzických strihov šiat, ako aj digitizér, ktorý naskenované strihy prenáša do počítača.
Bez spolupráce krajčírok to nejde Zdroj: Maňo Štrauch
Druhá investícia za 60-tisíc eur sa týkala prepojenia informačných systémov – vo firme zladili výrobu, sklad, načítavanie kódov, predaj, zákaznícke kontá a časť logistiky. „Z vlastných zdrojov by sme si takúto investíciu nemohli dovoliť,“ hovorí zakladateľka.
V posledných rokoch sa značka pokúšala aj o prienik do zahraničia. Išlo o prezentácie na veľtrhoch, módne prehliadky na ambasádach, ako aj priamu komunikácia s obchodmi v Londýne či v New Yorku. Aktuálne sú tieto aktivity pozastavené, pretože Alexandra sa im popri trojročnom synovi nestíha venovať. Jej dravú energiu púšťať sa do ambicióznych projektov si na nej mama veľmi váži.
Vždy vlastné zdroje
E. Harmathová je hrdá, že značku Donna Rosi vybudovala od piky, a to bez toho, aby v začiatkoch čerpala úvery či vpustila do podniku investora. Zariadenia nakupovala postupne, za vlastné, tak, ako jej to umožňoval cash flow.
Cudzí kapitál mal o ňu záujem dlhodobo, ale ona mu vždy odolala. „Od začiatku som to vnímala ako rodinný biznis. Raz som síce vstúpila do konzorcia s jedným dodávateľom, ale po mesiaci som z neho vystúpila, pretože partner mal veľké oči, ale môjmu biznisu nedokázal nič poskytnúť,“ konštatuje.
Jediný úver si brala pred desiatimi rokmi, keď sa rozhodla skončiť s prenájmom a obstarať si vlastné priestory. Rodinný dom v bratislavskom Ružinove dnes slúži ako výrobňa odevov, kancelárie, showroom aj obchod pre zákazníčky. Úver onedlho banke splatí.
Okrem tejto prevádzky má v Bratislave ešte jeden obchod – v centre na Dunajskej ulici. Ten, v ktorom začínala. Svoje šaty predáva aj v partnerskom obchode v Humennom.
Takto prebieha žehlenie v krajčírskej dieľni Donna Rosi Zdroj: Maňo Štrauch
Desať rokov strachu
Hoci firma rástla, strach o prežitie bol v prvých rokoch súčasťou biznisu. „Trvalo desať rokov, kým sa značka stabilizovala z hľadiska zákazníkov, ako aj vstupu do väčších projektov, ktoré generovali cash flow. Vďaka tomu zo mňa časom strach, spojený so zodpovednosťou za rodinu a zamestnancov, opadol,“ priznáva TRENDU E. Harmathová.
Značke sa podarilo dostať do povedomia v 90. rokoch vďaka barterovým spoluprácam s médiami a firmami. Kým v televízii obliekala moderátorky spravodajstva, pre letisko a iné dopravné podniky dodávala uniformy. Reklamu Donna Rosi bolo vidieť nielen v médiách, ale aj na električkách či lodiach. V čase najväčšej produkcie zamestnávala až 25 krajčírok.
„Investori o nás mali záujem, ale ja som nechcela naštrbiť rodinný charakter firmy.“ Emília Harmathová, majiteľka Donny Rosi
Bartrovaná reklama si vyžiadala svoju daň. „Všetko, čo sme zarobili z bežnej kolekcie a na individuálnych zákazkách, sme použili na platy zamestnancov, z ktorých takmer polovica pracovala na barteroch. Mali sme len malý alebo žiadny zisk. Nemohli sme nič investovať. Povedomie o značke nám však ostalo,“ vysvetľuje Emília. A preto, keď dnes hovorí o rodinnej firme, nezahŕňa tam len dcéry a zaťa, ale aj zamestnankyne a približne päťsto klientok, z ktorých mnohé oblieka už roky.
Éru Vladimíra Mečiara charakterizovalo aj odvrátenia sa štátu od živnostníkov a negatívny pohľad na podnikateľov, za ktorý bola zodpovedná divoká privatizácia. S nástupom pravicovej vlády a s príchodom investorov sa zvýšil aj počet žien, ktoré sa chceli obliekať vkusne a elegantne. Bolo cítiť, že ľudia majú peniaze. „Ak si dnes zákazníčka objedná ročne šestoro šiat, vieme, že je dobre. Ak počet klesne, nastal problém,“ opisuje s humorom dosahy ekonomiky na biznis E. Harmathová.
Šijací stroj čaká na ďalšiu zákazku Zdroj: Maňo Štrauch
Sen o módnom dome
Jej snom je vybudovať módny dom, ktorý by zanechala svojim dcéram. Ten by bol potvrdením toho, že postavila stabilnú firmu na báze tradičných hodnôt. Svoje pôsobenie pritom odhaduje ešte na päť rokov, ale pokiaľ bude zdravá a vládať, možno ostane v biznise dlhšie.
Na to, aby sa sen o módnom dome priblížil k realite, potrebujú prejsť súčasné priestory rekonštrukciou. Transformácia na nízkoenergetickú budovu by stála stotisíc eur. Po vypracovaní štúdie, v rámci projektu Ministerstva hospodárstva SR, sa však podnikateľka dozvedela, že Bratislavský kraj bol z príslušných operačných programov vyňatý. „Aktuálne neviem zamestnancom zabezpečiť komfortný pocit v práci, či v lete, alebo v zime, a nevykurovať zbytočne aj vonkajšie okolie. Ušetrené peniaze za energie by som radšej dala práve im.“
Ekologický aspekt bol súčasťou podnikania od začiatku. V čase, keď iní balili šaty do igelitových tašiek, ona používala recyklovateľné z papiera. Navyše, už šesť rokov funguje popri jej biznise aj chránená dielňa, ktorá zamestnáva štyri šičky s hendikepom. Tie spracúvajú zvyškovú látku na nové produkty.
Majú aj vlastný biznis
K oblečeniu patria aj doplnky. To si uvedomila aj dcéra podnikateľky, ktorá sa tiež venuje navrhovaniu kabeliek a šperkov. „Bolo otázkou času, kedy svoje hobby spojím s rodinným biznisom,“ hovorí Alexandra. Kým kabelky ešte spadajú pod značku Donna Rosi, výrobu a predaj šperkov rozbehla pod značkou Monde d’Alexandra. Predávať ich začala vo veľkom pred rokom, na ich výrobu používa prírodné materiály. Ročne predá asi päťtisíc šperkov. Tie jej spolu so šálmi, šatkami či okuliarmi generujú tržby okolo 60-tisíc eur. Šperky predáva nielen v bratislavskej predajni Donna Rosi, ale ich vyváža aj do Portugalska a Rakúska. Celkovo má vo svete šestnásť zastúpení, v tomto roku ich chce potlačiť aj na český a anglický trh. Najnovším prírastkom je parfum Eight o’clock collection, vo verzii na deň a na noc.
Šperky k šatám sa predávajú pod značkou Monde d'Alexandra Zdroj: Maňo Štrauch
Aj o jej prácu sa zaujímajú investori. Ona ich však tiež odmietla. „Šperkovému projektu som venovala príliš veľa času na to, aby som ho teraz predávala,“ vysvetľuje Alexandra.
Svoj „projekt“ na relax má aj mama Emília. Stal sa pre ňu útočiskom v časoch, keď to s prácou preháňala. Už dvadsaťpäť rokov sa cez víkendy stará o okrasnú ovocno-zeleninovú záhradu a zvieratá v nej.
Futbal verzus móda
E. Harmathová, ktorej značka Donna Rosi je vedená na živnosť, už stihla otvoriť aj otázku nástupníctva. „Najprv som uvažovala o prevode živnosti na eseročku, kde by som si nechala 51-percentný podiel a zvyšok by som rozdelila medzi dcéry. Keďže v tom čase pretekali cez živnosť eurofondy, nemohla som to urobiť,“ zdôveruje sa. „Napokon mi právnik povedal, že na prevod na eseročku nevidí dôvod. Živnosť môže byť štandardným predmetom dedičského konania. Odvtedy som to neriešila.“
Hoci má zakladateľka už troch vnukov, v jej šľapajach asi nepôjde ani jeden. Dvanásťročný Nino Marcelli je zanietený futbalista a rovnako ako jeho sedemročný brat Timo, obaja hráči Slovana Bratislava. Trojročný Fedor Madro síce nožnice ovláda, ale jeho mama Alexandra povedala, že ho do práce v rodinnej firmy tlačiť nebude, rozhodnutie nechá na ňom.
Aj takto vznikajú nové šaty Zdroj: Maňo Štrauch
Viac ako nástupníctvo E. Harmathovú dnes trápi nedostatok šikovných krajčírok a modelárok, keďže stredné textilné školy štát úplne zdecimoval. „Je paradoxom, že máme inovatívnu technológiu či konštruktérske softvéry, ale nemáme mladých ľudí, ktorí by sa v tom vzdelávali,“ uzatvára.
Odborná spolupráca na seriáli Rodinné firmy:
|
|
|
|
