Dom ako prejav ducha doby

Jedna z najznámejších funkcionalistických víl v Európe vila Tugendhat slávneho nemeckého architekta Ludwiga Miesa van der Rohe (1886 – 1969) v Brne, sa po dvoch rokoch rekonštrukcie otvára v marci opäť pre verejnosť.

Príbeh vily Tugendhat sa začal v roku 1928, keď sa novomanželia Fritz Tugendhat (1895 – 1958) a jeho žena Greta (1903 – 1970) rozhodli postaviť vlastný moderný dom. „Veľmi som si priala mať moderný priestranný dom s jasnými a jednoduchými tvarmi. Môj muž sa priam desil izieb plných figúrok a dečiek, tak ako ich poznal z detstva,“ spomínala Greta Tugendhat. Manželia z vplyvných priemyselníckych brnianskych rodín boli úzko prepojení osobnými kontaktmi s dianím v Nemecku.

Tam spoznali aj prácu architekta, ktorá ich veľmi oslovila. L. Mies prišiel na ich pozvanie do Brna v septembri 1928 a nadšený parcelou s panoramatickým výhľadom na mesto súhlasil so zadaním. Do decembra 1928 im pripravil hotový projekt. Rodina sa sem sťahovala už na konci roku 1930.

Vila Tugendhat je trojpodlažný objekt, tvorený oceľovým skeletom, železobetónovými stropmi, tehlovými stenami a sklom. V suteréne (prvé poschodie) je situované technické zázemie vily. Druhé poschodie tvorí hlavný obytný a spoločenský priestor s pracovňou, jedálňou, zimnou záhradou, kuchyňou a priestormi pre personál. Na treťom poschodí je hlavný vstup z ulice, spálne a izby rodičov, detí, hostí a kúpeľne.

Z architektonického hľadiska je najzaujímavejšie druhé poschodie, ktoré je zhmotnením Miesovej koncepcie otvoreného plynúceho priestoru, ktorý je maximálne prepojený s exteriérom (v jeho celopresklenej fasáde sa dali dve veľkoformátové panoramatické okná hydraulickou technológiou úplne zasunúť do fasády, a tak otvoriť salón do záhrady). Priestor tu členia len subtílne oceľové piliere konštrukcie domu okapotované chrómovým krytom s vysokým leskom, veľká ónyxová stena z Maroka s dekoratívne pôsobiacou kresbou na kameni, vzácna polkruhová stena z ebenového dreva vizuálne oddeľujúca jedáleň, biele a čierne zamatové aj hodvábne závesy, ktoré sa dali posúvať podľa potreby. Otvorený priestor pokladal L. Mies van der Rohe za oslobodzujúce médium, ktoré môže zachytiť ducha doby, ale tiež prispieť k rozvoju duševnej kvality života, obnove vnútorného priestoru jej obyvateľov, ktorý je narúšaný hektickým životom vonku (podľa filozofie Romana Guardiniho).

Architekt, známy svojím výrokom „menej je viac“, navrhol nielen architektúru, ale zároveň bol aj autorom interiérov (v spolupráci s dizajnérkou a svojou partnerkou Lilly Reich, Hermanom Johnom a Sergiom Ruegenbergom). Pre vilu navrhli originálne stoličky a kreslá, ktoré skombinovali s inými svojimi staršími modelmi. Vila mala podlahové kúrenie, klimatizáciu, zvlhčovanie vzduchu, hydraulické spúšťanie okien, exkluzívne kúpeľne aj zariadenie kuchyne, fotobunku pri vstupe, všetko v najvyššej dobovej kvalite a aj vďaka tomu ju prirovnávali k najmodernejšiemu Mercedesu.

„Od prvého okamihu sme si dom veľmi obľúbili. (…) Keď sme boli sami, sedeli sme v knižnici, ale s priateľmi sme radi trávili večery pred sklenenou stenou zozadu osvetlenou, ktorá vrhala jemné a pekné svetlo. Viac sme si užívali dom na jar a v lete. Pokiaľ boli deti malé, žili sme s nimi stále na terase. Mali tam svoju vaničku a pieskovisko, jazdili na autíčkach...“

Príbeh domu sa radikálne zmenil, keď ho židovská rodina Tugendhat na radu nemeckých priateľov prezieravo opustila pred blížiacou sa vojnou (1938). Podarilo sa im zachrániť a utiecť do Venezuely. Počas vojny dom obsadilo gestapo, ktoré do neho necitlivo stavebne zasiahlo, devastáciu dovŕšila sovietska armáda, ktorá ustajnila v salóne a v zimnej záhrade kone. Po vojne prešla vila do národnej správy a do roku 1950 tu bola škola tanečnej rytmiky, neskôr detské rehabilitačné sanatórium. Na začiatku 60. rokov začala prvýkrát snaha o jej rekonštrukciu – v roku 1963 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Normalizácia však snahy utlmila a prvá rekonštrukcia sa uskutočnila až v rokoch 1982 – 1985. Od roku 1994 patrí vila Múzeu mesta Brno a je prístupná na požiadanie verejnosti. Pred dvoma rokmi začali s dôkladným reštaurovaním, ktoré po pamiatkarskom výskume obnovilo do detailov prepracovaný pôvodný vzhľad, tak ako ho poznala rodina Tugendhat.

Táto funkcionalistická stavba je od roku 2001 zapísaná medzi pamiatkami UNESCO. Náklady na rekonštrukciu presiahli pôvodne naplánovaných 150 miliónov českých korún. Po nedávnej precíznej rekonštrukcii secesnej Jurkovičovej vily (v správe Moravskej galérie v Brne) je to tak v Brne už druhá významná vila, ktorá otvorí svoje dvere v pôvodnej forme verejnosti. Je to súčasne výzva, aby sa významné architektonické pamiatky 20. storočia aj na Slovensku dočkali podobného odborného prístupu ku kultúrnemu dedičstvu, ktoré predstavujú.

Stolička Brno (hore vľavo)

Stolička pre jedáleň vily Tugendhat vznikla v spolupráci s dizajnérkou Lilly Reich. Je z rúrkovej ocele a vo vile bola potiahnutá bielym pergamenom. Esenciálne podporuje celkovú koncepciu interiéru (jednoduchosť, dynamika, kvalitné materiály, plynulá línia). V čase vzniku ju vyrobili v Nemecku. Charakterizuje ju elegantná kombinácia oblej samonosnej línie kovovej rúrky, ktorá umožňuje jemné pruženie, pohodlný čalúnený sedák a opierka. Stolička sa doteraz vyrába (značka Knoll) v rôznych farebných verziách.

Kreslo Tugendhat (hore vpravo)

Kreslo Tugendhat, vyrobené špeciálne pre vilu Tugendhat, je jemne pozmenenou verziou kresiel Barcelona. Rozdiel je najmä v podnoži, ktorá je esovite ohnutá a samonosná. Mies van der Rohe ho navrhol pravdepodobne v spolupráci so Sergiom Ruegenbergom. Kvalitné kožené čalúnenie, spojenie s chladne lesklou kovovou rúrkou, dobrá proporcia, minimalistická estetika mu zaručuje vysoké pohodlie, exkluzivitu a hlavne nadčasovú atraktivitu. Kreslá sa dodnes vyrábajú pod značkou Knoll.

Kreslo a podnož Barcelona (dole vľavo)

Táto ikona modernistického dizajnu vznikla v roku 1929 pre nemecký pavilón na svetovej výstave v Barcelone, ktorý architekt projektoval. Aj na jeho dizajne Mies spolupracoval s dizajnérkou Lilly Reich. Kreslo Barcelona prepája kožený čalúnený sedák a opierku s elegantne prekríženými nohami z oceľovej rúrky. Tvar lesklých nôh, napriek modernému materiálu, formálne odkazuje na inšpiráciu starovekým nábytkom. Kreslá Barcelona sa dodnes vyrábajú a sú stelesnením vysokého „business class“ dizajnu (značka Knoll). Sedel na nich napríklad aj James Bond v Casine Royal.

MR 20 (dole vpravo)

Súčasťou interiéru boli aj vypletané prútené konzolové kreslá typu MR 20 (1927). Tieto stoličky sú samonosné, a tým aj pružné. Existujú v dvoch verziách s podrúčkami aj bez. Model s podrúčkami, ktorý bol vo vile, je opäť kombináciou dobovo modernej lesklej oceľovej rúrky, ktorú vo výraze zjemňuje teplý materiál výpletu – drevené prútie. Oceľovú rúrku presadil prvý v nábytkovom dizajne Marcel Breuer (1925 kreslo Wasilly). Aj on následne prišiel v roku 1927 so samonosnou pružnou konštrukciou rovnako ako L. Mies. O prvenstvo sa dodnes vedú spory.

Vila, kde sa písali dejiny

Vila Tugendhat nie je iba výrazom ducha doby konca 20. rokov minulého storočia. Na jeho sklonku sa vo vile, presnejšie v jej záhrade, odohralo stretnutie, ktoré zasiahlo do osudu spoločného štátu Čechov a Slovákov. V auguste 1992 sa tu zišli slovenské a české politické špičky na čele s V. Mečiarom a V. Klausom, aby tam pokračovali v sérii rokovaní o úprave vzťahov medzi dvoma republikami v rámci jednej federácie. Kým členovia delegácií mĺkvo sedeli a čakali vo vile, V. Klaus s V. Mečiarom sedeli v záhrade pod dubom a dlhé hodiny rokovali o budúcom osude spoločného štátu. O rozhovore vieme len veľmi málo. V. Mečiar ho v biografickom interview z roku 2011 priblížil takto: „Sedeli sme pod tým stromom a ozaj veľmi priateľsky sme sa rozprávali, že čo by malo význam, keď budeme spolu a čo by malo význam, keď by sme sa rozdelili.“ Výsledok poznáme.