Dobrý človek Tomáš Klus

Na akej hudbe ste vyrastali? Kde sa tá hudba a texty, ktoré robíte, vo vás vzali?

Môj otec bol presne typ človeka, ktorý vyrazil s gitarou na folk či country festival. A keď tam hlavné hviezdy skončili, celé sa to presunulo do kempu a pri ohni už spieval on a jeho kamaráti.

Čiže Nohavica a krylovky?

Úplne na začiatku bol, myslím, Pavel Dobeš v kombinácii s bratmi Nedvědovcami a potom sa k tomu pridal Nohavica, Merta, Plíhal.

Plíhal je, mimochodom, podľa mňa veľmi nedocenený, najmä textovo. Je to obrovský básnik a hravý češtinár. Kryl prišiel neskôr, až v momente, keď som trochu poznal pozadie, o čom vlastne spieval.

Boli ste nádejný športovec, reprezentant v modernom päťboji. Čo vám to napadlo, že ste sa rozhodli študovať herectvo? Čo vám na to povedala vaša mama, s ktorou máte, pokiaľ viem, fantastický vzťah?

Že ma láka bohémsky život. Ale prvé, myslím, bolo: Na teba tam čakajú...

Čo sa ukázalo, že áno...

(Smiech). To je jedna z vecí, za ktoré som mame veľmi vďačný. Že mi do života dala obrovský kus dôvery. Ja sa vďaka tomu chystám takto pristupovať k svojim deťom. Myslím si, že pre dieťa je veľmi dôležité, že ho berú vážne a stoja za ním, za každým jeho rozhodnutím.

V pesničkách ste to na seba prezradili, naozaj ste vtedy viedli búrlivý život. Napriek tomu za vami stála?

No, bol to búrlivý život, ale ja som nikdy nebol taký ten úplný „průserář“, ktorý by mal zásadné problémy s nejakou autoritou. Pretože si myslím, že je dobré hľadať, ale mať aj nejaké mantinely. Takže aj keď sa dialo niečo v škole alebo na tréningu, vždy som to vybalansoval. Užíval som si život aj s dievčatami a po divadelných baroch, ale v medziach slušnosti. Vlastne som sa skôr veľmi rád zamilovával, myslím, že som bol závislý od lásky.

Zdroj: Martina Brunovská

Neľutujete, že ste sa dali na takú veselú školu? Čo vám vlastne dala?

DAMU je výnimočná v tom, že ste neustále medzi rôznymi extrovertnými ľuďmi, v tom najlepšom zmysle slova bláznami. Sú to ľudia, ktorých normálne nestretnete, koncentrovaná spoločnosť veľmi zaujímavých a jedinečných osobností. Človek si tam odžije dosť zrýchlene časť života, ktorú by vonku žil tri-štyrikrát dlhšie.

Mňa celkom prekvapilo, ako vás vtedy ovplyvnili napríklad ruskí klasici. Tak veľmi, že ste to museli dostať zo seba v hudbe.

No a to je ďalšia vec, že sa človek pohybuje v takýchto príbehoch, má neustále obrovský zdroj inšpirácie, má o čom premýšľať. To ma na ruských autoroch baví. Milujem Čechova, on vie na konkrétnom príbehu ukázať, aký zaujímavý je obyčajný život. My máme stále tendenciu hľadať v tom, čo už je zaujímavé, niečo zaujímavejšie, nedokážeme sa zmieriť s tým, že náš život je v poriadku tak, ako je.

Bol som rozhnevaný mladý muž

Vtedy ste ešte robili pesničky o tom, ako ste „žili“. A odrazu ste začali písať texty, ako Pánubohu do oken o krajine, ktorá vymenila slušnosť za hrubosť a kde sa papaláši hrajú na bohov. Čo sa stalo, že ste tak prepli?

Každá moja platňa je určitou spoveďou z tej doby, je to vždy v rozmedzí nejakých troch rokov, taký denníkový záznam. Cítil som, že som sa dostal do povedomia, mám už určitý vplyv a asi som začal vnímať aj nejakú zodpovednosť vyjadriť sa. A bol som mladým rozhnevaným mužom, tak som kričal a mal som pocit, že keď človek kričí, tak niečo zmení.

Zdroj: Martina Brunovská

A?

Postupom času sa ukázalo, že to tak úplne nie je a dôležitejšie je prejsť tú cestu dialógom.

Ale ono to zabodovalo, vystrelilo vás to nahor, v tom období ste vytlačili z trónu českého Slávika Karla Gotta...

To je pravda. Myslím, že je to ešte stále poznamenané obdobím totality, predovšetkým tým, ako sa potlačovala individualita, ako sa tu pestovalo, že vyčnievať z radu a mať vlastné názory je zlé. Preto ľudia stále inklinujú k presvedčeniu, že „to“ za nich urobí niekto iný. Keď vyšla pieseň Pánubohu do oken a stala sa hitom, ľudia za mnou chodili a hovorili: „Ty im to dávaš... a urob niečo, zmeň to...“ A mňa to už po čase prestalo baviť hovoriť im, že to nemôžem urobiť ja. Pesnička nás môže stmeliť v tom, že máme podobný názor. Ale aby sa veci zmenili, musíme si uvedomiť, že to my sme spoločnosť, my sme zamestnávatelia tých pánov, na ktorých sa sťažujeme. Takže poďme a zmeňme to spoločne. No a keď to nefungovalo, tak som tú pieseň prestal spievať tak na štyri roky.

No hej a teraz ju spievate zase...

Teraz ju spievam zase, pretože som pochopil, že tá pieseň za to nemôže, že za to nemôžu ani tí ľudia a že musíme „k sebe“ prísť. Musíme byť trpezliví voči tomu pocitu zmeny, voči celej potrebe zmeny. Sme tým poznamenaní veľmi hlboko, multigeneračne. A veci sa musia začať meniť už tým, ako deti prichádzajú na svet.

Ako?

U nás je zastarané aj pôrodníctvo, bez zábran sa berú zdravé deti matkám. A pokračuje to v školách, deti odtiaľ vrátime na chvíľu na konci školského roka. Tam vznikajú obrovské problémy, ktoré potom ľudia riešia v dvadsiatke, keď majú pocit, že sa odcudzili rodičom a nevedia prečo. Začnime tým, že budeme pozorní už k ženám, ktoré sú tehotné a aj keď rodia. Pretože to je vstupná brána do života a tá musí byť obradná, rituálna, čistá, pozorná zo všetkých strán. Lobujem za to, aby chlapi, keď ženy porodia, mali tiež voľno v práci a mohli sa starať, pretože ani tá najlepšia sestrička v nemocnici neurobí to, čo urobí muž pre svoju ženu. Veď je to ich spoločná vec. Venujme pozornosť tomu najzákladnejšiemu, čo je okolo nás, a to je naša rodina. A potom budeme schopní prijímať aj cudzích ľudí.

A to školstvo?

Nepoznám slovenské školstvo, ale české je sto rokov za opicami. Nehovorím, že je to celé zle, nie som vôbec zástanca toho, aby vznikali nejaké alternatívne prúdy, ktoré budú vytláčať štátne školstvo. Som za to, aby sa tieto prúdy dostávali podľa vzoru severských krajín práve do štátneho školstva.

Čo teda s politikou? Pánubohu do oken ste znova začali spievať, ale zároveň ľudí podpichujete, aby neboli nemé stádo.

Ľudia často podliehajú traume, keď chcú niečo zmeniť a nedosiahnu na to. Podľa mňa je dôležité stiahnuť sa k sebe, uvedomiť si, kam moje ruky dosiahnu, a to meniť. Ak mám pocit, že politika je zlá a špinavá a mám nejaký talent alebo názory, ktorými to môžem zmeniť, tak môžem vstúpiť do komunálnej politiky. Napokon, komunálna politika je pre občana oveľa dôležitejšia. A čím hustejšie bude sito komunálnej politiky, tým menej papalášov bude mať šancu dostať sa nahor.

Tomáš Klus Zdroj: Martina Brunovská

Niečo podobné hovorí aj zopár politikov na Slovensku, vyzývajú, nech ľudia vstúpia do politiky. Ale osobne to u mnohých vnímam ako kalkul, že v skutočnosti slušný človek medzi nich nevkročí.

To je magická špirála, z ktorej sa treba dostať. Kým budeme politiku vnímať ako niečo špinavé, tak bude špinavá a budú tam chodiť ľudia, ktorí sú ochotní sa nechať ušpiniť. Nesúhlasím s tým, že Česi alebo Slováci sú takí, akú majú dnes politickú reprezentáciu. Je veľmi dôležité otvárať verejnú diskusiu o politike, ekológii alebo sociálnych problémoch a priviesť do nej odborníkov. Politický marazmus je u nás aj preto, že mnohí ľudia sú takí zadlžení, že sa ocitli v špirále a musia si požičiavať na svoj dlh. Práve u nich sú najúspešnejší politici, ktorí z toho ťažia, pretože títo ľudia uveria povedzme Okamurovi, že keď sa vezme sociálnym menšinám a znevýhodneným ľuďom, tak sa ich problém vyrieši. Ja si myslím, že je veľmi dôležité k týmto ľuďom priviesť odborníkov, poradiť im so splátkovými kalendármi, pomôcť im z takejto pasce, odkiaľ sa sami nemajú šancu dostať. Možno budeme musieť byť teraz solidárni doma a nie trebárs k Etiópii, ale poďme vyriešiť tento lokálny problém, pretože sa nás teraz v túto chvíľu týka.

Viem, že máte veľmi rád slovenčinu a Slovákov, ale v Bratislave na koncerte ste nám nedávno za Babiša ďakovali dosť sarkasticky. Prečo tvrdíte, že Zeman je smiešny a Babiš nebezpečný?

No, ja si myslím, že sa to už dosť vyrovnalo. Už sú obaja dosť nebezpeční a už to nie je sranda. Pretože väzby Miloša Zemana na Ruskú federáciu sú proste desivé. A s Andrejom a „Čapím hnízdom“ mi ide aj o morálny aspekt veci. To, že klame, je schopný vziať si do úst rodinu a krivo na ňu prisahať, sa mi ako otcovi jednoducho nepáči. Človek, ktorý nie je zmierený so svojou minulosťou, nemôže priniesť sľubnú budúcnosť našej krajine.

To ste pekne povedali.

Ja som skôr priaznivec Angely Merkelovej. Aj ľudia z veľkej politiky môžu robiť chyby, ale u nás sa za ne nikto nikdy neospravedlní, nikto sa neprizná. Merkelová to robí a je to poctivé a ľudské. Je ukážkou toho, ako vyzerá politika, ktorú robí žena. Ona v tom má srdce. Myslím si, že na to, aby nám bolo dobre na svete, tak prvé, čo sa musí vyrovnať, je pomer mužov a žien. A to neurobia tabuľky, to musia urobiť chlapi. Pre mňa je Merkelová ukážkou toho, čo by sa mohlo diať v momente, keby ženy dostali šancu. Keď potrebuje niekto niekde pomôcť, ona sa to snaží vymyslieť tak, aby tú pomoc dostal. Ale, samozrejme, aby úplne neutrpela ani jej vlastná politika.

Často koncertujete zadarmo aj vo väzniciach, polepšovniach, nedávno ste boli v Bohniciach, čo je psychiatrická liečebňa. Prečo vlastne? Má tam vôbec vaša hudba s týmito textami ohlas?

Tak to určite má, pretože hudba je mocný rituál. Hrali sme teraz chlapíkom, ktorí nemajú nejakú výraznú mimiku, aby človek poznal, čo si vlastne myslia. Ale keď som ich po jednom obchádzal a podával si s nimi ruku, tak som zistil, že to s nimi naozaj pohlo. A ja to robím predovšetkým zo súcitu, pretože je to jeden z atribútov, ktorý v sebe chcem posilniť na maximum. Keď budeme súcitiť jeden s druhým, je to jedna z lepších ciest k tomu, aby na svete bolo dobre.

Tomáš Klus Zdroj: Martina Brunovská

Biznis? To rieši manažér

Keď ste s týmto typom hudby vystrelili nahor, tak sa z hrania na gitaru začalo stávať podnikanie. Ako sa taký biznis robí?

To by ma tiež zaujímalo.

Založili ste si eseročku...

To bolo až po čase, najskôr som hral pod vydavateľstvom. Potom sme si takmer všetko začali robiť sami.

Je dobrý nápad zobrať si biznis do vlastných rúk?

Je. Pretože ste absolútne svojím pánom.

Museli ste sa naučiť čítať výsledovku a súvahu, starať sa o marketing?

Práveže ja nie som vôbec dobrý príklad akéhokoľvek podnikania. Každý, kto sa vyzná v PR, v marketingu a pozrie sa na fungovanie firmy Tomáš Klus, krúti hlavou a hovorí, že ako je to vlastne možné, že to funguje.

A funguje to?

Funguje.

Ste v pluse?

Áno, sme v pluse. Nie je to úplne jednoduché, samozrejme. Pretože ja naozaj konám podľa toho, ako to cítim. Ani na koncertoch celkom presne nevieme, čo bude, a vlastne je to úplne to najlepšie, čo môžem robiť. Rovnako tak ma chlapci prehovárajú, aby som sa nejako zvlášť nedovzdelával v rámci hudby a konal intuitívne. A môj manažér mi tiež pripomína, aby som príliš nepremýšľal o veciach, ako ich robiť. Jednoducho ich robíme tak, ako nám napadajú.

Kto potom rieši také tie „drobné“ prevádzkové veci ako GDPR? Viete vôbec, čo to je?

Veľa ľudí o tom hovorí (smiech). Na tieto veci mám manažéra. S činnosťami, ktoré vyžadujú papierovanie, nechcem mať nič spoločné. Keď spolupracujeme s nejakým iným muzikantom a ide tam o peniaze a podobné veci, prediskutujeme to s manažérom, ale nechcem to riešiť. Nechcem si kaziť vzťahy s ľuďmi, ktoré sú na umeleckej báze, pretože keď má medzi nami dochádzať k „tancu múz“, tak nechcem, aby pri tom sedel úradník.

A aká je vaša dohoda s manažérom?

Má podiel vo firme a rovnako to má aj náš kapelník Jirka Kučerovský, s ktorým sme spolu začínali. Keď urobíte svojich „zamestnancov“ súčasťou organizmu, oni robia všetko pre to, aby ten organizmus lepšie fungoval.

Koľko ľudí je súčasťou vášho biznisu?

Zhruba desať. A keď ideme na veľkú „tour“, tak nás je 21, pretože tam sú ešte pódioví technici.

Čo je v hudobnom biznise profitabilné a čo len také, že to treba robiť? Koncerty?

Koncerty sú to, čo nás živí, a zároveň to, čo nás najviac baví.

Vydávanie hudby?

Vydávanie albumov v dnešnej dobe je už vlastne len pre fajnšmekrov. Som rád, že takíto ľudia ešte vôbec sú. Aj ja som taký, som Býk, mám rád pekné veci, ten artefakt, keď ho môžem držať, pozrieť sa na to.

Kým budeme politiku vnímať ako niečo špinavé, budú tam chodiť len ľudia ochotní sa ušpiniť

Koľko koncertov robíte?

Priemerne tri za týždeň. Sú obdobia, keď hráme veľa, ale mimo hlavnej sezóny máme dva mesiace voľno.

Merchandising je zaujímavý?

Myslím si, že pre mnohé kapely je, aj my sa snažíme. V tomto spolupracujem s mojou ženou, ktorá je veľmi marketingovo zdatná a má výborné nápady. Ale pre nás to až také finančne zaujímavé nie je, pretože keď robíme tričko, tak musí byť produktom etickej módy, má doložený pôvod a nešije sa niekde v Bangladéši. Nikoho nesúdim, ale myslím si, že človek má oveľa väčšiu radosť z toho, čo nikde na svete nevytvára bolesť. Takže keď to poviem na plné ústa, ak si niekto od nás kúpi mikinu, tak sa nám zaplatí náklad. Zarobí sa akurát na tých najlacnejších veciach.

Tomáš Klus Zdroj: Martina Brunovská

Lebo sme blázni

Nehrozí pri tom množstve koncertov vyhorenie alebo rozpad kapely?

Nehrozí, lebo my sme blázni. A my sa tým neuveriteľne bavíme. Podobne ako Neil Young aj ja viem, že nebudem mať nikdy inú kapelu. A je to tým, že my sme sa stali priateľmi. Vzniklo to veľmi organicky, dlho som hral iba s Jirkom a potom k nám boli zoslaní títo dvaja ďalší blázni Petr s Honzom. Nám sa stáva, tak ako sme teraz nahrávali poslednú platňu, ktorá vyjde v septembri, že sme boli celý mesiac spolu zatvorení v štúdiu. Potom sme mali dva dni voľno, vyzdvihli sme deti a s nimi sme išli na týždeň spoločne na pánsku jazdu na hory. Všetci.

To ste museli, ženy vás určite donútili...

Nie, nie, to sme chceli, pretože sme si to takto vymysleli. A z tej pánskej jazdy sme vyrazili rovno na turné. Neviem, ako to pomenovať, jednoducho je to nejaká úchylná mágia, ktorá vzniká pri každom koncerte, čo ľudia mnohokrát ani nevidia. Alebo – spievam nejakú naozaj intímnu pieseň a bubeník s basistom tak, aby som to počul, začnú riešiť, či už majú prezuté gumy. Zvukár mi z ničoho nič zapne mikimausovský hlas do slúchadla v momente, keď odovzdávam ľuďom nejaké vážne posolstvo. To sú veci, ktoré z toho robia dobrodružstvo, koncert nikdy nie je rovnaký. Čo si myslím, že cítia aj ľudia.

Ako sa pri takomto nasadení dá zvládnuť rodina s tromi malými deťmi?

Tak, že si nevytvárate jeden svet pre rodinu a druhý pre kariéru. Ja som to spojil do jedného a mojím snom, ktorý sa pomaly začína napĺňať, je, že s nami budú jazdiť aj naše rodiny. Vyrazíme s karavanom a budeme robiť radosť sebe aj druhým ľuďom. To, čo v živote prežívame, by malo byť navzájom kompatibilné. Naozaj si myslím, že na to, aby sme boli šťastní, musíme najskôr urobiť šťastných seba v rámci svojich rodín.

To, aký ste, veľmi cítiť z vašej hudby aj textov. Ako to celé vzniká?

Ak by sa mi toto podarilo odhaliť, tak si myslím, že to prestane fungovať. V istom čase som po tom prestal pátrať a iba to celé jednoducho s obrovskou vďačnosťou prijímam. Takže vždy v momente, keď som schopný si vydeliť nejaký čas, idem do skúšobne.

Skúšobňa je miestnosť u vás doma?

Teraz ešte nie, bohužiaľ, ale bude. Musím dochádzať do Prahy. A keď tam prídem, tak sa skúšobňa stáva mojím svetom. Zapojím si všetky gitary, všetky mikrofóny, všetky efekty, ktoré mám, a zavriem sa.

Sám?

Sám. A hrám. Vlastne nikdy to nie je tak, že by som si iba hral sám pre seba, vždy pri tom začnem rovno tvoriť nejakú pieseň.

Takže začínate hudbou? Nejakým hudobným motívom?

No... áno, vlastne... Alebo dosť často môže byť prvý výkop to, že si prečítam nejakú vetu, ktorá ma inšpiruje, a poviem si, áno, to je skvelé, a na to už potom vznikne hudba. Ale niekedy dva mesiace nenapíšem nič a inokedy som schopný za jeden dňa, počas jednej takejto seansy, urobiť napríklad aj tri veci.

Tomáš Klus Zdroj: Martina Brunovská

Náš svet sú dobrí ľudia

Stíhate čítať?

Pre mňa je čas s knihou najväčší relax.

Čo čítate?

Ja som hľadač pravdy. A je to jedno z mojich najväčších hobby v živote – pátrať po zmysle. Prešiel som si od kresťanstva cez hinduizmus, všetky indiánske pohľady na vec... a vždy to všetko kombinujem. Teraz mám obdobie budhizmu, ktorému rozumiem najviac, čítam si o tom veľa kníh. Možno je to tým, že je najotvorenejšie a najtolerantnejšie, vlastne to nie je náboženstvo, skôr filozofický smer. A čítam veľa. Mojím najobľúbenejším autorom už niekoľko rokov je Hermann Hesse, ktorý prešiel, myslím, podobnú cestu.

My sme spoločnosť, my sme zamestnávatelia tých pánov, na ktorých sa sťažujeme

Čomu vy vlastne veríte? Pred koncertom sa akoby koncentrujete, vyzerá to, že sa modlíte, máte tam tibetské modlitebné vlajočky, asi aby ste cez ne rozosielali svoje posolstvá.

Presne tak. Snažím sa napojiť na ľudí a priestor, v ktorom sme. Snažím sa stiahnuť všetko utrpenie a bolesť týchto ľudí do seba a rozpúšťať ho prostredníctvom hudby. Pretože hudba je obrovský, mocný rituál, a keď sa tí ľudia uvoľnia, že do toho tancujú, tak sa to podarí. Verím, že na tomto svete sú dobrí ľudia a že naším zmyslom je stať sa dobrým človekom. Dobrý človek je človek, ktorý je schopný odpustiť inému, schopný počúvať, rešpektovať iných. A verím tomu, že jediným cieľom, prečo tu sme ako spoločnosť, je naučiť sa spolupráci. Na svete je, zaplať pánboh, množstvo veriacich ľudí. A bolo by krásne, keby všetci uznali, že nie sú ani tak dôležité ich náboženstvá, ale etika v nich obsiahnutá.

Čo človek môže urobiť, aby pomohol meniť svet?

Aj úplné maličkosti. Ja som napríklad prišiel na to, že keď s niekým hovorím, tak oveľa viac pozornosti venujem tomu, čo tomu človeku poviem, a už keď mi ten človek odpovedá, tak skôr rozmýšľam nad tým, že mu budem kontrovať. To je napríklad jedna z vecí, ktorú je dobré zmeniť. Zistiť, čo vám tí ľudia vlastne hovoria, keď sa s vami rozprávajú.

Keď ste boli v máji v Bratislave, prišli ste na námestie zapáliť sviečku zavraždenému novinárovi Jánovi Kuciakovi a jeho snúbenici Martine. Aj v Česku ste sa už verejne zastávali médií, aby boli slobodné. Na druhej strane si aj do vás bulvár sem-tam pichne. Napriek tomu máte médiá rád?

S mojou ženou sme urobili jednu vec: otvorili sme sa svetu, otvorili sme médiám našu rodinu. Veľmi nás unavovalo, že nám stále niekto hliadkoval pred domom. Keď dáte sami fotku von, už to pre nich nie je zaujímavé.

Pre vás to možno nie je také ťažké, platíte priam za vzor šťastnej rodiny...

My sme šťastní, pretože sme si aj dokázali odpustiť nejaké veci a spolu komunikujeme. Láska a vzťah, či už priateľský alebo partnerský, to nie je len chémia, ono je to o obrovskej práci. Zamilovať sa človek môže ľahko, ale mať lásku a starať sa o ňu, to je beh na dlhú trať. A v tom je dôležitá práve komunikácia. A zase – som feminista a hovorím k nám mužom, že ťah je na našej strane. Ak muž dá svojej žene šancu na sebarealizáciu, všíma si ju a neustále ju vníma ako to „top“ dievča svojho života, tak ono také naozaj je a na tom páre to vidieť. Tie ženy sú stále krásne. Žena je aj vizitkou muža, v tom najlepšom zmysle slova.