Dnešní muzikanti hrajú lepšie ako tí pred 20 rokmi. Vďaka YouTube a domácim štúdiám

Jeho agentúra Backline požičiava nástroje najmä hudobníkom, ktorí sem priletia lietadlom a nemajú so sebou kompletné vybavenie. Okrem toho kapelám prenajíma skúšobne a mladým muzikantom radí, ako byť úspešní. Pritom tvrdí, že dnešní hudobníci hrajú lepšie ako on pred dvadsiatimi rokmi. Úspešný podnikateľ a bubeník dnes už nefungujúcej kapely Ska-Pra Šupina Hulo van Doski.

Kedy ste začali vnímať hudbu ako niečo, čo sa stane vaším celoživotným údelom?

Boli to LP platne môjho otca alebo koncert Live Aid v roku 1985, ktorý vysielala televízia. A, samozrejme, prvá skúška s kapelou v roku 1990, kde som spoznal skvelého človeka a gitaristu Čyčyho, ktorý sa neskôr pripojil do tímu našej agentúry.

Na základe čoho ste sa rozhodli začať podnikať s agentúrou, ktorá zabezpečuje hudobné nástroje a technické zariadenia?

Mal som prehľad v hudobných nástrojoch, najviac v bubnoch, a takto som sa v rokoch okolo roku 1998 dostal k niekoľkým ponukám. Začínali tu vo väčšom hrávať zahraničné kapely a zvukári zháňali nástroje pre muzikantov. Napríklad pre britskú legendu The Sweet, ktorej členovia sem prileteli lietadlom. Doviezli si len gitary a všetky zosilňovače, gitarové kombá, bubny či činely si museli požičať. Zavolali mi, či by som pre nich mohol požičať bubny. Vtedy som si uvedomil, že tu je nejaká diera, niečo, čomu sa nikto nevenuje. Že sem príde kapela bez nástrojov a organizátor nevie, na koho sa obrátiť. Chýbalo logistické koliesko. Lavínu spustil Pavel Daněk, organizátor Bratislavských Jazzových Dní. Obrátil sa na mňa, pretože dostal informáciu, že sa vyznám v nástrojoch a nejaké aj mám. V roku 2000 som už robil džezáky s tým, že som dodal pár svojich vecí a ostatné som si požičal od muzikantov. Po džezákoch mi Daněk odporučil, aby som sa tomu začal venovať naplno.

Nechcel som byť zvukár, chcel som byť priamo s hudobníkmi, chystať im nástroje a starať sa o nich

Svet na koncertnom pódiu vás však fascinoval už predtým.

Áno, keď som videl v maďarskej televízii v roku 1986 koncert skupiny Queen, tak okrem skvelej šou ma zaujímalo, čo je za tým, kto sú tí technici, kde sa to študuje, kde sa to dá robiť. Po džezákoch som si uvedomil, že som vlastne jedným z nich. Nechcel som byť zvukár, chcel som byť priamo s hudobníkmi, chystať im nástroje a starať sa o nich. Zistil som, že existuje backline, čo je globálny výraz pre tento druh služby. To, čo je za lajnou, na pódiu, čo sa bezprostredne týka kapely a ich koncertu. Festivalov aj koncertov však vtedy ešte bolo veľmi málo, takže začiatky boli ťažké, nemal som ani čo jesť. Ale išiel som tvrdo za svojím snom a veril, že jedného dňa sa to prehupne. A stalo sa, rozrástla sa Pohoda, pribudli nové podujatia aj sólo koncerty. Mnohé kapely sem prilietali lietadlom a to bola príležitosť pre Backline. V začiatkoch sme spojili sily s Petrom Deákom zo skupiny Karpina. Bol tu prales a nám sa podarilo prekliesniť cestu a naštartovať túto službu na Slovensku.

A vypracovali ste sa až na slovenskú jednotku.

Áno.

Ako funguje tento biznis? Je tu domáca konkurencia alebo súťažíte so zahraničnými firmami?

Samozrejme, že keď prídete s niečím novým, tak to niekto začne kopírovať. Takže áno, je tu konkurencia. Na jednej strane je to zdravé, lebo to nakopáva k vyššej aktivite, k tomu, aby som vymyslel niečo ďalšie, aby som zvyšoval pridanú hodnotu. Snažím sa, aby technici boli lepšie vyškolení, aby som na veľkých koncertoch bol aj ja osobne. Spolupracujeme so susednými krajinami – s Rakúskom, Českom, Poľskom a Maďarskom. Požičiavame si z ich skladov a keď oni nestíhajú, urobíme im pódium s našimi vecami.

Brexit sa môže prejaviť pri nákupoch, dovoze nástrojov a aparatúry, kde sa predpokladá zvýšenie cien

Cítiť aj vo vašom biznise ekonomické krízy? Môže sa vás dotknúť brexit?

Ekonomika je neoddeliteľná súčasť tohto biznisu, takže áno, krízy je cítiť. 2010 a 2014 boli roky, keď sa šetrilo, ale v ostatnom čase sa veci zlepšujú a čísla idú hore. Brexit sa môže prejaviť pri nákupoch, dovoze nástrojov a aparatúry, kde sa predpokladá zvýšenie cien. Môžu to pocítiť anglické kapely, ktoré vycestujú koncertovať do Únie.

Sú organizátori, ktorí sa snažia na vás šetriť?

Všetci sa snažia minimalizovať náklady na koncerty či akcie, takže je to o vzájomnej dohode. Pri tvorbe ceny je rozdiel pri dlhodobej spolupráci, v porovnaní s klientmi, ktorí si prenajímajú veci jednorazovo.

Ako dôjde k tomu, že vás oslovia veľké hudobné mená? Pomáhajú aj referencie?

Jedna možnosť je, že sme sa už predtým stretli na nejakom festivale, kde sme boli výhradný dodávateľ. Tam si nás môže skupina alebo väčšinou manažér či technik všimnúť a keď sa sem prídu opäť, skontaktujú sa s nami, či vieme poskytnúť to, čo minule. Väčšinou sa však manažér kapely nakontaktuje na organizátora a v zmluve uvedú, že chcú zabezpečiť aj backline pre kapelu. Nám len pošlú zoznam požadovaných nástrojov a doplnkov. My si s kapelou odkomunikujeme naše záležitosti a dodáme všetko na miesto koncertu. Tým sa to však pre nás nekončí, ale začína. O kapelu sa staráme na pódiu, robíme set up pre bubeníka, gitaristu, klaviristu, chystáme im nástroje. Služba sa končí, až keď kapela odohrá celý koncert.

Pôsobil ste aj ako stage manager, akási hlava logistiky na pódiu.

Áno, ale už to nerobím, pretože sa mi to časovo prelínalo s prácou v agentúre. Nechcel som sedieť na dvoch stoličkách.

Hulo van Doski a bubeník Dennis Chambers, ktorý hral so Santanom či Johnom Scofieldom. Zdroj: Vladimir Yurkovic

V súvislosti s touto pozíciou sa traduje, ako ste mali za úlohu ustrážiť búrliváka Peta Dohertyho a jeho kapelu Babyshambles. Nemecká firma, s ktorou ste spolupracovali, vám údajne radila nepožičať im nástroje, lebo všetko rozmlátia. Ako to dopadlo?

Pete Doherty mal zrejme dobrý deň, takže mu žiadne výstrelky nenapadli. Kvôli varovaniam sme však na nich mali zbystrené oko. Po technickej stránke všetko prebehlo tak hladko, že by som si to želal vždy. Vrásky nám skôr narobila iná kapela, nemeckí Guano Apes. Pred niekoľkými rokmi nám po koncerte poškodili nástroje a aparatúru. Aj komunikácia potom bola náročná, stavali sa do polohy, že ich to nezaujíma. Tento rok vystúpili na Topfeste v Piešťanoch a v komunikácii, ktorá vystúpeniu predchádzala, uvádzali, že búrlivé obdobie už majú za sebou.

Ako sa teda správali?

Slušne.

Keď niekto nástroje počas koncertu zničí, aký je potom ďalší postup? Rieši sa to cez poistenie?

Áno, je to zložitý proces. Rieši sa, či je to úmyselné alebo neúmyselné poškodenie, či v tom úlohu zohrali aj vplyvy počasia. Pri určovaní príčin je viacero tenkých línií. Nemáme s tým veľmi dobré skúsenosti, dokazovanie býva niekedy náročné. Rieši sa reálna verzus trhová hodnota nástrojov a aj na tom sa dá prerobiť.

Organizátorom festivalov môžu spôsobiť problémy silné búrky. Ako ste proti tomu ošetrení?

Proti výčinom počasia sa nedá úplne ošetriť. Je to riziko. Prírodný živel má stále prevahu, jeho ničivá sila sa nedá s určitosťou predvídať. Hoci sa to všetci snažia eliminovať, ťaháme za kratší koniec. V súboji so živlom sa spoliehame len na naše možnosti, aj keď materiály sú lepšie, technológie sa zdokonaľujú, organizátori festivalov sa navzájom stretávajú a riešia bezpečnosť divákov.

Možno som jeden z posledných, kto si kupuje slovenskú hudbu. Viem totiž, čo to znamená, kým sa kapela dopracuje k cédečku.

Ktorý svetový festival na vás najviac zapôsobil?

Festival Womad, ktorý spoluzakladal Peter Gabriel a má licencie po celom svete. Zažil som ho v meste New Plymouth na Novom Zélande. Bol to multikultúrny festival v pravom slova zmysle, od kapiel, eventov až po gastronómiu. Videl som tam koncert Gorana Bregoviča a mal som nutkanie mu niečo zakričať. Festival mal úžasnú uvoľnenú atmosféru, ktorú podčiarkovalo prostredie, kde sa odohrával – obrovský park Pukekura. Nikde žiadne davy, tlačenice, všade veľa detí, aj starých hipisákov, najmä z Austrálie.

Vašimi rukami prešli stovky hudobných nástrojov. Ktorý bol najdrahší?

Väčšinou to býva klavír, akustické krídlo svetovej značky. Potom sú nástroje, ktorých hodnota je diskutabilná. Buď ide o limitovanú vec, alebo o staré vintage nástroje, ako je elektromechanický organ Hammond alebo klasický Fender Rhodes, ktoré sa už nevyrábajú a u nás sú zriedkavé. Zopár takýchto raritných vecí máme na sklade, lebo muzikanti ich stále používajú. U mňa hodnota nezávisí len od obchodnej ceny, ale skôr od pocitu. Ako bubeník mám zopár kusoviek, ktoré sú pre mňa veľmi hodnotné. Vyskladal som si ich do zbierky a na koncert ich požičiavam výnimočne. Skôr si bubon vytiahnem doma a poriadne si ho vychutnám.

S Jarom Šollarom ste vlani organizovali hudobný workshop. Ako sa vám pracuje s mladými ľuďmi?

Mladí ľudia majú nápady, ktoré ja nemám. Sú oveľa zbehlejší v nových technológiách. Ja som analógový bubeník, oni sú digitálna éra. Veľakrát sa pri ich hraní pozastavím nad skvelými nápadmi, ktoré by mne nenapadli. Pre nich je prepojenie počítača a hudobného nástroja samozrejmosťou, ja som to vnímal ešte oddelene. Ukázali mi smer, že ma bubny môžu viac baviť, keď niečo skombinujem s počítačom. Obohatilo ma to.

Obohacujúce museli určite byť aj stretnutia so slávnymi spevákmi a hudobníkmi. Ktoré z nich bolo najsilnejšie?

Nadchla ma bezprostrednosť i krása speváčky skupiny The Cardigans Niny Persson. Silný zážitok však mám s bubeníkom Omarom Hakimom, ktorý hral na krátkom turné v superkapele Richarda Müllera. Hakim hral u Stinga, s Madonnou, s Petrom Gabrielom, je to jeden z top svetových muzikantov. A bol to veľmi príjemný až pokorný človek, poradil mi, povedal svoj názor a pridal aj zopár zaujímavých príhod. Na konci turné zobral blanu na bubon a napísal mi tam poďakovanie aj s mojím menom, ktoré si zapamätal. To bolo úžasné.

Dnes sa výrazne mení prístup k hudbe. Všetko je dostupné aj zadarmo na webe. Aký je váš názor na hudobné pirátstvo?