Dlhá cesta k sebe

Je deväť hodín večer a na námestí v centre mesta posedávajú tisíce ľudí. Zraky upierajú doprostred davu, odkiaľ sa im prihovára každú chvíľu iný rečník. O slovo sa môže prihlásiť každý, akcia nemá žiaden presný program. Hnutie 15. mája, ku ktorému sa zhromaždení hlásia, nemá ani žiadnych lídrov. Ba čo viac – väčšina z prítomných si myslí, že nemajú ani žiadnu budúcnosť. Sú bez práce a sú rozhorčení. „Od vlády neočakávame nič. Ona nás do tejto situácie doviedla. Chceme zmeniť systém tak, že zmeníme seba,“ vysvetľuje mi tridsiatnik sediaci vedľa mňa. Znie to naivne. Ale tomu, kto sa z podobného dôvodu rozhodne prejsť pešo stovky kilometrov a ešte si pamätá atmosféru z novembra 1989, nezostáva nič iné ako demonštrantom na madridskom námestí Plaza del Sol držať palce. A vydať sa na cestu.

Prázdne vlaky