Jedna z kľúčových tém jeho profesijného univerza je orientácia. A nesúvisí to len s tým, že nám pomáha nestratiť sa vo viedenskom múzeu Belvedere a cítiť sa doma na zámku Schloss Hof.
Dizajnér Erwin K. Bauer Zdroj: Maňo Štrauch
Vaše štúdio sa prezentuje ako „spoločnosť pre orientáciu a identitu“. Čo to znamená?
Toto označenie je vedome myslené trochu ironicky, pretože v sebe nesie nádych ezoteriky. Pôsobí tak, ako keby sme sa zaoberali plánovaním života alebo tvorbou rebríčka hodnôt. Mnohí ľudia sa pri tom aj usmievajú a to je dobre, pretože humor udržiava komunikáciu v pohybe. A je tiež dôležitým nástrojom nás komunikačných dizajnérov.
S orientáciou a identitou to ale nemyslíte len humorne.
Isteže nie. Orientácia a identita tvoria náš program, ktorý má dva zásadné piliere. Prvý súvisí s otázkou, kedy potrebujete komunikačného dizajnéra. Odpoveď je, že v časoch zmeny. Na rozdiel od produktového dizajnéra, ktorý navrhuje statickú stoličku, komunikační dizajnéri sú vždy sprievodcovia zmeny. Môže ísť o minimálny zásah, ako pri čiastočnom redizajne, alebo o masívny vstup pri kompletnom resete a novom začiatku. Založenie novej firmy či hľadanie nového mena je vždy spojené s tvorbou identity. Ide pritom o to, či sa nejaký príbeh rozvíja ďalej, alebo sa začína nanovo. My dizajnéri preto pracujeme trochu aj ako historici. Nepozeráme sa však len dozadu, ale tvoríme víziu, čiže nastavujeme orientáciu daného subjektu do budúcnosti.
A druhý pilier?
Ten súvisí s tým, ako sa spoločnosti prezentujú navonok. Firmy dnes čoraz viac dbajú na svoju celkovú kultúru a jej komunikáciu voči svetu. Pôvodne na to slúžil obraz ich vnútornej štruktúry. Čiže napríklad, že ide o systém top-down so schémou oddelení a organizačným stromom. Predpokladalo sa, že z toho bude zrejmé, o aký podnik ide. Keď sa však na vonkajšiu prezentáciu používa vnútorná štruktúra, tak hrozí, že firma pôsobí ako byrokratický úrad. Mnohé firmy preto zistili, že pri komunikácii je dôležité niečo iné. A síce navigovať publikum, aktívne voči nemu vystupovať a rozvinúť dialóg. Komunikovať na úrovni očí a vzhľadom na to, čo druhá strana naozaj potrebuje. Na webe sa to volá usability, v prostredí trhu sú to touchpoints, čiže kontaktné body. Ide o to, kde sa nadväzuje prvý kontakt a ako sa nastavuje orientácia publika.
Inkluzívny dizajn znamená, že zorientovať sa pomôže aj ľuďom s telesnými poruchami. Zdroj: buero bauer
To je tá abstraktnejšia úroveň. Pri mnohých vašich riešeniach pracujete s orientáciou aj v jej klasickom význame – staráte sa o to, aby sa človek na nejakom mieste nestratil a aby sa dostal, kam potrebuje. Tvoríte orientačné systémy.
Tá abstraktnejšia a pragmatická úroveň spolu súvisia. Pri orientácii nejde len o umiestnenie tabuliek. Rovnako dôležité je vyjadrenie identity miesta a vytvorenie istej vízie. Príklad: nový areál Ekonomickej univerzity vo Viedni tvorí šesť rôznych budov od významných architektov. Zaha Hadid či No.mad Arquitectos vytvorili výrazne autorské „skulptúry“, ktoré sú vybavené výbornou funkčnosťou. Ale zároveň vznikla potreba nejakého vizuálneho prepojenia, ktoré by tieto individuálne výpovede formálne a obsahovo spojilo. Na to slúžia nami vytvorené jednotné orientačné tabuľky, interaktívne terminály alebo mobilné riešenia.
Čiže aj v tomto prípade ste boli sprievodcami zmeny.
Presne tak. A zároveň mal náš vstup moderátorský efekt. Keď sa koncipuje nejaký areál, tak už v prípravnej fáze sa budovám dávajú nejaké mená a vstupuje do toho množstvo ľudí, ktorí pracujú s rozličnými obsahmi. Ak sa tomu dá voľný priebeh, tak sa môžu systémy ustáliť náhodne a nakoniec si môžu odporovať. Preto je potrebný moderátor, ktorý udržuje vnútornú kultúru jasnú, prehľadnú a pochopiteľnú. To je najdôležitejšia úloha pri orientačných systémoch. Nejde primárne o tvar tabuliek, voľbu písma či farby. Kľúčové je, ako premyslieť obsah a ako na základe toho vytvoriť komunikačnú bázu a spôsoby dekódovania pre publikum. Robili sme napríklad orientačný systém pre zámok Schloss Hof neďaleko Bratislavy. Bolo jasné, že komunikácia musí byť trojjazyčná, pretože prvotní sú návštevníci z regiónu. Už týmto sa nastavuje istá kultúra. Je to posolstvo určené návštevníkom, že sú tam vítaní, že sa vedia zorientovať a že aj oni sú tam trochu doma.
Orientačný systém pre nový areál Ekonomickej univerzity vo Viedni. Zdroj: buero bauer
Pri pohybe ľudí v priestore nejde len o orientáciu, ale často aj o atmosféru a spôsob, akým dané miesto vnímajú. Pracujete aj na tomto poli?
Práca v priestore znamená narábanie s materiálmi, svetlom, farbami a textúrami. A určite pritom ide aj o pocity a emócie. Spolupracovali sme napríklad na viacerých klinikách. Konkrétne návšteva detskej nemocnice znamená stres pre rodičov i pre deti. Čiže cieľ je ich upokojiť. Vytvoriť atmosféru, ktorá nemocničné prostredie spríjemňuje. Zároveň musí byť zachovaná funkčnosť, aby sa nikto nenamáhal pri získavaní informácie a aby v ideálnom prípade prišla ona k nemu. Takisto je dôležité, aby prostredie fungovalo hravo. Napríklad použitím hračiek, ktoré sú prepojené s informáciou a orientáciou. Priestorové vybavenie potom nepôsobí klinicky, ale skôr ako ihrisko.
Stáva sa, že z pozície dizajnérov zasiahnete do už existujúcich architektonických plánov?
Áno. Momentálne napríklad pracujeme na novom projekte nemocnice, do ktorého sme boli prizvaní. Bol už hotový predbežný návrh, no my sme zistili, že je nutné do neho vstúpiť. Konkrétne išlo o to, že chodba za vstupom do budovy neústila do schodišťa, ale do ďalšej chodby, ktorou sa nedalo nikam dostať. Človek by teda skončil v slepej uličke. Preto sme chodbu v pláne posunuli o štyri metre, aby viedla priamo ku schodištiam. Znie to ako samozrejmá vec, no keďže architektúra je komplexný plánovací proces, pri ktorom sa zohľadňuje množstvo parametrov, tak práve orientácia v ňom môže nakoniec utrpieť. Nie preto, že by sa na tieto veci zabudlo, ale súvisí to skôr s nedostatočnou koordináciou všetkých potrebných hľadísk. Preto prichádzame my a upozorňujeme na problémy. Je to poradenská funkcia, ktorá je veľmi dôležitá a nemôže prísť úplne nakoniec, keď je už všetko naplánované a je stanovený rozpočet.
Na Slovensku nie je štandard, aby dizajnéri boli súčasťou architektonických projektov. Ako to u vás prebieha?
Je pravda, že stavebné firmy a architekti si často nevedia predstaviť, že vstup dizajnéra môže byť pre nich už v počiatočnej fáze veľmi dôležitý. Myslia si, že ide o niečo, s čím sa treba zaoberať až v neskorších fázach. V skutočnosti je to však tak, že my dnes často vstupujeme do projektov ešte predtým, než architekti začnú plánovať. Úplne na začiatku navrhujeme základný princíp orientácie, ktorý slúži ako podklad pre architektonické súťaže. Rozmýšľame nad projektom v zmysle masterplanu, čiže v zmysle mestského plánovania. Keď sa ide stavať nová štvrť, univerzitný kampus alebo areál novej kliniky, tak uvažujeme nad tým, akú by mal mať základnú logiku, ako budú jeho jednotlivé časti zvonku rozoznateľné, kde a akým spôsobom budú riešené vstupy a ako bude celé miesto prehovárať k návštevníkom.
Hravá orientácia na Detskej klinike v Salzburgu. Zdroj: buero bauer
Od začiatku hovoríme o činnostiach, ktoré zjavne prekračujú kompetencie grafického štúdia.
To je pravda. Práve preto sa skladá náš tím z desiatich architektov a desiatich grafických dizajnérov. Mnohé štúdiá dnes zisťujú, že môžu fungovať ako dôležité zrkadlo pre architektonický prístup. Pretože dizajnéri rozmýšľajú silnejšie v komunikačných kanáloch a médiách a architekti myslia skôr v objemoch a vo využití priestoru. Samozrejme, že existujú aj architekti, ktorí veľmi múdro uvažujú v našej línii a, naopak, je mnoho dizajnérov, ktorí vôbec nevedia myslieť s architektúrou. Radšej pracujú klasicky na povrchu, čiže napríklad v dizajnovom hoteli urobia na stenu nejakú grafiku. Paradoxne sa však aj oni môžu dostať do orientačného konfliktu, pretože stena, s ktorou chcú pracovať, nie je voľná, lebo je na nej nesprávne umiestnený hasiaci prístroj alebo značka únikovej cesty.
Vaše štúdio je teda zamerané interdisciplinárne. Ako k tomu nasmerovaniu došlo?
Súvisí to s mojou osobnou históriou. Pôvodne som vyučený pôdohospodár a vždy som sa snažil myslieť mimo hraníc a improvizovať. Vyštudoval som grafický dizajn a potom som mal šťastie pracovať v jednej z najväčších brandingových agentúr, ktoré dnes existujú – Total Identity v Amsterdame. Orientujú sa výrazne biznisovo a navrhujú veľké programy korporátnych identít. Mňa zaujalo, že boli jedným z prvých štúdií – vtedy ešte ako Total Design, ktorí spojili interiérový a grafický dizajn. Mali malý interiérový tím a veľký tím komunikačného dizajnu, no vždy sa pri zadaniach zameriavali na celok. To som vnímal ako veľmi zaujímavé a už vtedy som mal záujem o architektúru. Moje vlastné štúdio začínalo úplne v malom a interdisciplinarita sa rodila najprv v externej spolupráci. Potom firma začala rásť a v posledných rokoch sme zistili, že je dôležité pracovať aj vo sfére architektúry naozaj profesionálne. Čiže ovládať veci týkajúce sa plánovania, noriem až po rozvody prúdu.
Úloha dizajnérov v nemocnici je odbúravať stres. Zdroj: buero bauer
Ako funguje to medziodborové nastavenie v praxi?
V tíme máme takzvaných archigrafikov, čo sú architekti, ktorí chcú byť grafickí dizajnéri, a potom máme grafitektov, čo sú grafickí dizajnéri, ktorí chcú byť architekti. Naše tímy pracujú vždy interdisciplinárne, čiže vizuálni tvorcovia robia presahy do architektúry a naopak. Nemáme ľudí, ktorí by chceli výslovne stavať domy. Ale máme napríklad vyučeného stolára a zároveň architekta, ktorý sa venuje interiérovému dizajnu a nastupuje pri zákazkách typu nábytkového vybavenia budov. A potom sú tu grafickí dizajnéri, ktorí radi pracujú v priestore. Nemáme nikoho, kto by chcel pracovať len v jednom odbore.
Tvoríte vizuálnu komunikáciu i priestorové riešenia pre mnohé kultúrne a vzdelávacie inštitúcie na mestskej či štátnej úrovni. Ako sa s takýmto typom klientov spolupracuje?
Pri inštitúciách naozaj často platí, že ich povedomie o dizajne môže byť nízke. No zlepšuje sa to. Okrem toho je úlohou samotného dizajnéra, aby dokázal „obslúžiť“ aj takéhoto klienta. Znamená to, že musí jednoznačne rozoznať, koho chce zadávateľ osloviť, čiže kto je jeho cieľová skupina. Pre úspešné rozbehnutie projektu je ale dôležité poznať aj organizačnú štruktúru zadávateľa. A tu platí jednoduchá zásada: Hovor s tým, kto rozhoduje. Potom nasleduje workshop s nositeľmi rozhodnutí, kde sa stanovia ciele. Z nich musí byť zrejmé, že dizajn nie je len formálna úprava vizuálu. Dizajn je vždy zmena systému, ktorá si vyžaduje úsilie a čas. Toto je základňa, ktorá je nutná na to, aby dizajnér mohol byť úspešný. Na zbližovanie dizajnérov a inštitúcií má dnes vplyv aj postupujúca komercializácia spoločnosti, ktorá má za následok, že aj verejné zariadenia sa správajú ako firmy. Pretože musia. Stoja vo vzájomnej súťaži o pozornosť publika a preto potrebujú komunikačných dizajnérov. Či je tento vývin pri inštitúciách pozitívny alebo nie, je na samostatnú diskusiu. No je fakt, že v tejto sfére došlo ku štrukturálnemu posunu a kritériá merania úspechu sa zmenili.
Dizajnéri dnes okrem tvorby identity svojich klientov často prenikajú ešte hlbšie. Pod heslom „design thinking“ pracujú aj na optimalizácii firemných procesov. Je to aj váš prípad?
Áno. Naša práca je v zásade poradenská činnosť. Pretože nedáva zmysel vymýšľať komunikáciu pre produkt, ktorý nefunguje. Alebo ak firemné procesy nie sú nastavené tak, že na konci ostanú nejaké peniaze. Preto sú na začiatku vždy workshopy s klientmi. Vieme, ako systematicky sprevádzať procesy a ovládame metódy, ako to robiť. Nie sme výslovne poradenská spoločnosť, ale je to základ pre našu dizajnérsku prácu. Ak sa tento krok neurobí, tak stroskotáme spolu s klientom. Nemá napríklad zmysel robiť dizajn pre cool reštauráciu so zlým gastro konceptom. Na začiatku musí byť fungujúce obsahové nastavenie produktu a potom určite sadne aj vonkajšie vyhotovenie. Navrhnutie atraktívneho obalu pritom tvorí len päť percent výkonu, a to napriek tomu, že pod dizajnérskou prácou si veľa ľudí predstavuje práve toto. Neznamená to však, že tých 95 percent na začiatku je nuda. Naopak. Je to oveľa zaujímavejšie, pretože sa spoločne s klientom pracuje na stratégii zmeny.
Orientácia a identita sú hlavné témy Erwina K. Bauera. Autorská kniha získala hneď viacero ocenení. Zdroj: buero bauer
Dizajn je významnou súčasťou kreatívnej ekonomiky. Ako hodnotíte vysoké očakávania voči tejto sfére?
V súčasnosti prebiehajú dve paralelné tendencie. Jedna je tá, že veci sa stávajú virtuálnymi, a druhá naopak, že veci sa stávajú viac fyzické. Dlho sa tvrdilo, že fyzično zanikne a ostanú len nemateriálne produkty. Ale nie je to tak. Žijeme v dobe, keď tieto dve sféry na seba navzájom pôsobia. Vo virtuálnom svete naozaj platí, že mnohé z podnikateľských nápadov pochádzajú od dizajnérov. Súvisí to s tým, že komunikácia sa stala významnou komoditou a točí sa okolo nej tvorba množstva nových produktov. Dizajnéri vedia tieto procesy dobre premyslieť, pretože komunikácia je základom ich každodennej práce. Vo fyzickom svete sa deje to isté. Keď sa pozriem na vinárstva, pre ktoré pracujeme, tak vidno, že z biznisového sveta odchádzajú ľudia, ktorí chcú robiť niečo fyzické, niečo, čo môžu cítiť, sami vyrobiť a potom predať. Zaujímavé je, že ide často o dizajnérov, ktorí pracovali napríklad v reklame. Fyzično i virtuálno sa teda rozvíjajú súčasne a v obdivoch sférach sú dizajnéri dôležití. Nemyslím si, že zachránia svet a nebudú ani tvoriť najväčšiu časť ekonomiky, ale fungujú ako katalyzátory. Sú nositeľmi nových vecí, reagujú a menia svet oveľa rýchleišie, než sa to deje v laboratóriách industriálnej výroby.
Myslíte si, že pozícia dizajnéra je dnes už dostatočne akceptovaná, klienti dokážu ohodnotiť vašu prácu a rozumejú tomu, čo robíte?
Pochopiteľne, že treba mať šťastie na klientov. My sme sa za tie roky už istým spôsobom vyprofilovali, a teda väčšinou nie je náhoda, keď si nás niekto prizve na spoluprácu. Napríklad teraz pracujeme na vizuáli rakúskeho pavilónu pre Bienále architektúry v Benátkach, pričom témou sú budovy parlamentov, a so zadávateľmi tu diskutujeme na jednej úrovni. To je ideálny prípad a nie je to výnimka. Ale isteže existujú aj klienti, ktorí prídu so zadaním a výsledok sa im nepáči. Vtedy môže pomôcť predloženie expertízy, ktorou klientovi vysvetlíme našu pozíciu. Iná metóda je vytvorenie pocitu bezpečnosti, čiže poskytneme prieskum, ktorý zhodnotí predpokladanú úspešnosť produktu. Klientovi, ktorý žiada dvadsiatu úpravu návrhu, je potrebné polopatisticky vysvetliť, do čoho nás i seba nákladovo tlačí. Hodnota dizajnérskej práce je pre mnohých stále mystérium, čo je podporované aj rastúcou dostupnosťou elektronických nástrojov. Tak vzniká dojem, že každý si všetko môže rýchlo urobiť aj sám. Pri vzťahu s klientom je preto dôležitý obojstranný rešpekt a férovosť. Preto považujem za zlé, keď sa na klientov nadáva, ale zároveň je nutné, aby si klient udržal rešpekt k našej práci.
Koncept a komunikácia súťaže cyklistických nápadov vo Viedni. Zdroj: buero bauer
Erwin K. Bauer je rakúsky dizajnér. Už takmer dvadsať rokov vedie viedenské štúdio buero bauer. Venuje sa grafickému dizajnu v rôznych médiách a korporátnemu dizajnu a komunikácii. Špecializuje sa na tvorbu orientačných systémov a na sociálny a inkluzívny dizajn. Jeho štúdio získalo veľké množstvo ocenení, okrem iného rakúsku Štátnu cenu za najkrajšiu knihu, Red Dot Design Award alebo European Design Award.
Erwin K. Bauer vystúpi 18. mája na bratislavskej konferencii By Design, ktorej partnerom je TREND.
