Diaľničný chaos po slovensky

Politika vstúpila do výstavby diaľnic v roku 1998 zásluhou Vladimíra Mečiara. Nikomu vtedy nenapadlo, že jeho tance s Claudiou Schifferovou a vtipy so synom Jeana-Paula Belmonda pri otváraní diaľničných úsekov predurčia diaľničný politický marketing na ďalších pätnásť rokov. Nasledujúce vlády Mikuláša Dzurindu možno spájať s niektorými korupčnými podozreniami pri diaľničných súťažiach, no politické sľuby sa skončili pri nereálnom záväzku automobilke Kia v roku 2004, že diaľnica z Bratislavy do Žiliny bude hotová do konca roka 2006.

Politický potenciál témy diaľnice naplno pochopil a následne využil až premiér Robert Fico. Bezhlavou podporou projektov verejno-súkromného partnerstva (PPP) rok po nástupe do vlády v roku 2006 dal na chvíľu Slovensku falošný pocit, že výstavbu je možné násobne zrýchliť a že cena nie je vážny problém. Sľub, že dáme krajine do piatich rokov 150 kilometrov diaľnic a zaplatí sa to zo súkromných zdrojov, čo sa počas tridsaťročného splácania stratí, spôsobil veľa zmätku. Daň za rýchlosť násobne prevyšujúca možnosti slovenskej ekonomiky je citeľná aj po piatich rokoch. Slovensko nie je schopné stavať rýchlo aj napriek historicky najštedrejšiemu rozpočtu pod vplyvom končiaceho sa rozpočtového obdobia eurofondov.