Developeri a stavbári sa učia stavať na niečom a nie z ničoho

Platí to nielen pri odvrhnutí všetkého uhorského, českého či československého pri kreovaní štátu, ale aj pri stavbách. Komunistickí plánovači radi búrali kaštiele ako symboly utláčateľov, prípadne ich premenili na chlievy či domovy dôchodcov.

Na druhej strane stavali megalomanské komplexy pre seba ako symboly režimu. Príkladom je budova Istropolisu či parlamentu. Stavali aj veľké fabriky a veľké sídliská. Dnes sú mnohé morálne aj architektonicky zastarané. To neznamená, že sa majú búrať.

Industriálne budovy také šťastie nemajú. Nebývajú v nich ľudia ani tam nesídli divadlo. Preto mnohé z nich ustúpili, najmä začiatkom druhého milénia, dravým developerom. Tí horlivo búrali, ale na stavanie im už po vypuknutí finančnej krízy neostali sily ani peniaze. Tak sa stalo, že po mnohých technických pamiatkach či fabrikách ostali v zemi celú dekádu len diery.

Teraz niektoré nahrádzajú železobetónovými a sklenenými vežiakmi s viac či menej kvaIitnou architektúrou. Tie, ktoré prežili, sa snažia poučení developeri revitalizovať či dokonca začleňovať do nových projektov. Svetlým príkladom je budova spilky bývalého pivovaru Stein- v Bratislave, budova pradiarne na Mlynských nivách či Jurkovičova tepláreň. Žiaľ, je ich málo. A stačilo málo a fabrické haly sa mohli premeniť na loftové byty i kancelárie.

Bagre stavbárov boli rýchlejšie ako byrokracia štátnych pamiatkarov

Za to, že veľa industriálnych budov „ľahlo popolom“, môže aj štát a mestá. Tí sa správali k vlastným industriálnych budovám macošsky. Roky ich nechali chátrať, potom sa ich zbavili a zabudli na poistku vo forme vyhlásenia budovy za pamiatku. Keď ich začali developeri odstraňovať, štát sa akoby spamätal, ale často už bolo neskoro. Bagre stavbárov boli rýchlejšie ako byrokracia štátnych pamiatkarov.