Hovorca Európskej komisie Olivier Bailly zažíval minulý týždeň nepríjemné chvíle. Musel komentovať štúdiu dvojice amerických ekonómov, ktorú často citoval komisár pre ekonomiku Olli Rehn pri obhajovaní politiky uťahovania opaskov. A ktorá sa ukázala z veľkej časti chybná. „Nie je to jediná analýza, ktorú sme použili,“ dušoval sa O. Bailly. Vyzeral pritom, že nie je vo svojej koži.
Niet sa čo čudovať, O. Rehn spomínal štúdiu ekonómov z Harvardskej univerzity Carmen Reinhartovej a Kennetha Rogoffa s názvom Rast v čase dlhov (Growth in a Time of Debt) pomerne často. Štúdia z roku 2010, okrem iného, dáva do súvislosti rastúce štátne zadlženie s nízkym rastom. Zdôrazňuje hranicu 90 percent HDP: keď dlh dosiahne túto výšku, rast sa vraj náhle spomalí.
Práca mala veľký ohlas medzi politikmi. Zrejme aj preto, že číslo 90 percent bolo relatívne zrozumiteľné. Ešte začiatkom apríla O. Rehn povedal, že „seriózny vedecký výskum“ ukazuje, že dlh nad 90 percent HDP „trvalo brzdí rast“.
Potom 15. apríla vyšla práca študenta Massachusettskej univerzity Thomasa Herndona a jeho profesorov Michaela Asha a Roberta Pollina. T. Herndon mal ako cvičenie zopakovať prácu C. Reinhartovej a K. Rogoffa a overiť ich výsledky.
Prišiel na to, že renomovaní akademici urobili banálnu výpočtovú chybu v programe Excel, ktorá ovplyvnila výsledok. Takisto prikladali väčšiu váhu údajom z krajín, ktoré podporovali ich tézu. Nový Zéland a spomalenie rastu s vysokým zadlžením počas jedného roka po vojne mali rovnakú váhu ako 20 rokov britského rastu s vysokým dlhom.
Aj T. Herndon a jeho profesori došli k záveru, že vysoká úroveň dlhu a nižší rast spolu súvisia. Na tom nie je nič nové. No nepreukázali existenciu nejakej 90-percentnej hranice. A čo je vari najdôležitejšie, súvislosť dlhu a rastu ešte nemusí určovať kauzalitu. Teda, že vyšší dlh vedie k nižšiemu rastu alebo naopak, nižší rast k väčšiemu dlhu. Podľa ďalších prác (Arindrajit Dube) skôr to druhé.
C. Reinhartová a K. Rogoff tvrdia, že v štúdii nikde výslovne neuvádzajú, že vysoký dlh spôsobuje spomalenie rastu. Ale vo verejných vystúpeniach o tom hovorili. A predovšetkým to jasne tvrdili politici. Prácu pritom kritizoval rad ekonómov, vrátane Paula Krugmana, no evidentne bez vplyvu na politickú debatu. Štúdia len poskytla intelektuálne strelivo politikom už aj tak rozhodnutým škrtať.
Herndonova práca vyvolala rozruch z podobného dôvodu. Lebo sa ozýva čoraz viac hlasov volajúcich po zmiernení škrtov. EÚ však základný prístup nemení. Inými slovami, žiadne stimuly alebo pomalšie znižovanie deficitov.
O. Bailly zdôraznil, že komisia používa mnohé analýzy vrátane vlastných. K chybám nájdeným v práci C. Reinhartovej a K. Rogoffa povedal, že „nie je jediná ekonomická pravda, ekonomika je veda a medzi vedcami prebieha debata“.
Práve o to ide. Herndonova práca ukazuje, že aj keď vysoký dlh súvisí s nižším rastom, je to komplikovaný vzťah s mnohými výnimkami ovplyvňovaný lokálnymi faktormi. Nik nebude spochybňovať, že treba udržať zadlženosť pod kontrolou. Skôr ide o to, či používať všade ten istý liek. Ak je z celej záležitosti nejaké poučenie, tak také, že je ilúziou očakávať, že zložitý vzťah dlhu a rastu bude vždy a všade rovnaký, ako napísali Financial Times.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
