Denník Stredoeurópana: Na dotyk od pápeža Františka

František je pápež, vďaka ktorému sa zo mňa stal po päťdesiatke kresťan. Môže za to, samozrejme, veľa vecí, kláštor trapistov v opátstve Nový Dvůr, skvelá atmosféra v čase mojich štúdií na Katolíckej teologickej fakulte aj svätý Prokop, ktorý ma v Sázavskom kláštore na štúdium teológie nasmeroval. Ale ak by bol vtedy pápežom Benedikt XVI. alebo ako sa hovorí, „bé šestnástka“, rozhodoval by som sa oveľa ťažšie.

František je pápež mojej viery. Viery v človečenstvo, pápež pokory a lásky, pochopenia, nepodriadenosti, tolerancie, nekritiky iného ako kresťanského katolíckeho sveta. Niekedy síce dáva nám, ľuďom z bohatého Západu (áno, aj Česko a Slovensko je bohatý Západ), veľmi ťažké otázky a stavia nám latku príšerne vysoko.

V tom, ako sa máme správať k utečencom, ako sa treba deliť o svoje bohatstvo s chudobnými, čo všetko máme urobiť pre to, aby sme chránili životné prostredie. Ale aj to je v poriadku, kresťanstvo vo svojej pravej podobe nie je vôbec ľahký údel. A byť kresťanom vo svete, ktorý sa od viery vzďaľuje, je podobne ťažké, ako bolo za komunizmu podpísať Chartu 77.

Keď som sa rozhodol stať kresťanom, naplánoval som si Veľkú noc v Ríme. A nášho fakultného kaplána, ktorý tam nedávno býval, som sa išiel opýtať, či existuje spôsob, ako sa na Veľkonočnú nedeľu dostať na Námestie svätého Petra a do čo najväčšej blízkosti pápeža.