Denník Stredoeurópana: Ako som si dal kávu s ruským diplomatom

Bolo to dávno, ešte v minulom storočí. Koncom deväťdesiatych rokov Rusko prechádzalo veľmi zložitým vývojom, ale bolo vlastne nádejnou krajinou.

Večne opitý prvý ruský prezident Boris Jeľcin nám, teda Západu, neprejavoval žiadne zásadné nepriateľstvo. Krajina sa zmietala v chaose, divoký kapitalizmus vytvoril vrstvu oligarchov, ale väčšinu obyvateľov obral o úspory. Tieto podivnosti sa však diali aj na mnohých iných miestach v postkomunistickom svete. V bývalej Juhoslávii sa bojovalo, na Slovensku ešte len končil Mečiar.

Už vtedy to bolo s Rusmi zložité. Ale bolo to nádejné – alebo prinajmenšom to nevyzeralo úplne beznádejne. Napísal som vtedy do Mladej fronty komentár, ktorý obsahoval myšlienku, že Rusko je súčasťou nášho civilizačného okruhu. A že by sme mu mali dať šancu s nami, so Západom, sa niekedy v budúcnosti spojiť. A že si vlastne dokážem prestaviť demokratickú Ruskú federáciu ako súčasť Severoatlantickej aliancie.