Demokrati a diktátori

Ešte pred niekoľkými dňami sa Vladimir Putin všemožne snažil očariť demokratický svet ako hlavný hrdina zimnej olympiády v Soči. Ohňostroje boli pompézne, no neprekryli problémy a zvyšujúce sa napätie v jeho vzťahoch so Západom. Už vtedy bolo tieňov dosť na to, aby nadšenie sveta z olympiády zostalo iba v rámcoch športového sviatku.

Stačilo niekoľko dní a Putin sa pred zrakmi demokratického sveta načisto demaskoval. Invázia ruských vojsk na Krym a narušenie územnej celistvosti nezávislého štátu sprevádzané navyše – hádam aby nemohli vzniknúť pochybnosti – ďalšou demonštráciou sily pri Kaliningrade, teda na druhom konci vysnenej ruskej európskej ríše, dali definitívnu bodku za príbehom Putina demokrata. Pretože vojenským obsadením Krymu a spôsobom, ako to urobil, sa Vladimir Putin prihlásil k revolučnému odkazu ruských diktátorov. Vlastná mocenská hra, v ktorej vojenskou silou a ultimátami zatiahol svet na okraj globálnej vojnovej katastrofy, nehovoriac o nevyhnutných dôsledkoch ďalšej ekonomickej krízy, zašla priďaleko. Nič na tom nemenia ani následné propagandistické pokusy o korekciu tohto rozhodnutia.