Keď pred viac ako rokom zvolili za dekana Fakulty informatiky a informačných technológií (FIIT) STU Ivana Kotuliaka, málokto si dokázal predstaviť, aké dôsledky to bude mať pre fakultu. Dlhodobo nefunkčný akademický senát, výzvy osobností z biznisu, štrajk a následný odchod nadpolovičnej väčšiny pôvodných zamestnancov fakulty. Jedna z najlepších a najprestížnejších fakúlt nastupuje do nového akademického roka personálne oslabená a na dlhé obdobie aj s poškodenou reputáciou.
Bez toho, aby sme sa vracali k jednotlivým detailom komplikovaného príbehu fakulty, za posledný rok udierala do očí najmä neodvolateľnosť dekana, proti ktorému sa otvorene postavila veľká časť fakulty vrátane študentov, správna rada STU či rektor. Ivana Kotuliaka napriek všetkému podržal akademický senát STU, jediný orgán, ktorý ho v danej situácii odvolať mohol.
Dianie na fakulte bolo posledné mesiace také dramatické, že priťahovalo aj pozornosť médií, čo už nemohol ignorovať ani minister školstva Branislav Gröhling. Keďže ministerstvo nemá vo vzťahu k vysokým školám priame riadiace právomoci, B. Gröhling to chcel najskôr zmeniť novelou zákona v skrátenom legislatívnom konaní.
Búrka okolo FIIT však počas leta utíchla, zamestnanci poodchádzali tak, ako to sľubovali, a aj minister medzitým vychladol. „O predložení nového zákona o vysokých školách vláde sa uvažuje v druhom kvartáli roku 2021,“ hlási tlačové oddelenie ministerstva školstva. Lenže potreba reformy riadenia vysokých škôl nezmizla. Je tu stále, len nie v takej podobe, ako o nej uvažoval minister.
Konfederácie fakúlt
Aby sme porozumeli problémom v riadení vysokých škôl, musíme sa najskôr posunúť do minulosti. Spoločne s Nežnou revolúciou prišla veľmi rýchlo aj požiadavka na autonómiu vysokých škôl, ktoré boli počas socializmu centralizované a pod silným štátnym dozorom. Vtedajší minister školstva Ján Pišút predložil vysokoškolský zákon, podľa ktorého nezískala silnú autonómiu len vysoká škola, ale aj jej fakulty s dekanmi. Lenže samotná vysoká škola na čele s rektorom nemá bez fakúlt čo riadiť. „Dekani sa stali feudálnymi vládcami nad všetkými zamestnancami,“ hovorí ekonóm Andrej Svorenčík z Univerzity v Mannheime.
Rezort školstva pod vedením Milana Ftáčnika to chcel napraviť novým zákonom v roku 2002. Ten síce zrušil právnu subjektivitu fakúlt, ale dekani sa stále zodpovedajú skôr senátom než rektorovi. „Ostali sme na polceste,“ hovorí dnes M. Ftáčnik.
Tieto slová potvrdzuje prípad FIIT. Keď sa situácia na fakulte zdala neriešiteľná, do veci sa vložil rektor STU Miroslav Fikar. Obrátil sa na veľký akademický senát [fakultný senát bol nefunkčný – pozn. TRENDU] s návrhom na odvolanie dekana J. Kotuliaka. Návrh však v lete tesne neprešiel, pretože v senáte v lete chýbali niektorí zástupcovia študentov. Teraz rektor hovorí, že už nie je za čo bojovať, pretože zamestnanci fakulty svoju hrozbu splnili a odišli.
Sám však potvrdzuje, že riadenie vysokých škôl je príliš decentralizované a potrebuje reformu. „Univerzity sa fakticky z úrovne rektorátov nedajú plnohodnotne riadiť,“ hovorí M. Fikar. „Vysoké školy nefungujú ako jeden celok, ale skôr ako súbor jednotlivých fakúlt, kde sa nie vždy efektívne využívajú materiálne, finančné a ľudské zdroje,“ vysvetľuje. Týka sa to najmä veľkých vysokých škôl, o ktorých tvrdí, že sú len akési „konfederácie fakúlt“.
Prípad FIIT nie je pritom ani zďaleka jediným prípadom, ktorý ukazuje bezmocnosť rektora voči dekanovi, ale je najviac medializovaným. Odborníci, s ktorými sme hovorili, ukazujú na podobné prípady na Žilinskej univerzite či Univerzite Komenského.
Záujmy fakulty sú prednejšie
Rovnako komplikovaný je často aj vzťah medzi rektorom a senátom. V senáte sú zastúpení zamestnanci vysokej školy a študenti. Je orgánom s najsilnejšími kompetenciami, ktorý schvaľuje každé rozhodnutie rektora. Odborníčka na vysoké školstvo Renáta Hall skúmala v rámci projektu To dá rozum vzťahy medzi senátom a rektorom a zistila, že členovia senátu často vedeniu školy nedôverujú. To je paradox, pretože je to práve senát, kto rektora volí. Na viacerých školách preto vznikajú konflikty, čím sa oslabuje schopnosť rektora presadzovať potrebné zmeny.
Rektor M. Fikar vidí problém v tom, že niektorí senátori vo veľkom akademickom senáte chránia viac záujmy svojej fakulty než záujmy vysokej školy. Výsledkom je, že pri každom návrhu, ktorý predkladá senátu, musí vyvažovať rôznorodé záujmy fakúlt a ad hoc získavať podporu väčšiny senátu. To sa niekedy darí a inokedy nie. Ak by sme to prirovnali k vláde a parlamentu, je to akoby vláda nemala väčšinu v parlamente a pri každom zákone musela osobitne rokovať s poslaneckými klubmi o podpore svojho návrhu. Výsledkom by bolo, že by len máločo skutočne presadila.
Aj A. Svorenčík kritizuje postavenie senátu, ktorý je v dnešnom systéme podľa neho „oproti modelom manažérskeho riadenia málo efektívny“.
Rektor a Správna rada
Reforma riadenia vysokých škôl by nemala byť len reakciou na dianie na FIIT, ale predovšetkým na nelichotivé umiestnenie našich najlepších univerzít v medzinárodných rebríčkoch. Vysokoškolské prostredie sa zmenám bráni, pretože sa obáva, že stratí svoju autonómiu, čomu nepomáhajú ani nepremyslené vyhlásenia ministra o posilňovaní vplyvu ministerstva na riadenie vysokých škôl. To by nám však nemalo brániť v diskusii o rozumných návrhoch.
Najčastejšie sa hovorí najmä o silnejších kompetenciách pre rektorov vo vzťahu k senátu a dekanom, ale napríklad aj o posilnení úlohy správnej rady. V správnej rade dnes sedia často osobnosti, ktoré sú lídrami biznisu a priemyslu. Je to teda akýsi externý poradný hlas. Právomoci správnej rady sú však skôr symbolické, aj preto bolo prekvapením, keď správna rada STU vyzvala dekana I. Kotuliaka na odchod. Niečo také sa stalo u nás prvýkrát a zaskočilo to aj samotného dekana. Predseda správnej rady STU Milan Ftáčnik po tejto skúsenosti hovorí, že „nás ešte čaká diskusia o zmene riadenia vysokých škôl“.
Sám sa prihovára za rakúsky model, v ktorom správna rada volí rektora a schvaľuje rozpočet školy. Sú v nej zastúpení aj zamestnanci a študenti školy, ale externisti v nej majú väčšinu, aby si zachovala svoj nadhľad. Senát sa podľa M. Ftáčnika zase viac venuje pedagogickým a vedeckým úlohám.
Tejto predstave sa celkom približuje aj podrobnejší návrh riešenia, ktorý je výstupom projektu To dá rozum. Senát by sa podľa návrhu expertov projektu zlúčil s terajšou vedeckou radou, ktorá na vysokej škole zastrešuje najmä oblasť vedeckých činností. Pri voľbe rektora by sa zriadila špeciálna komisia zložená z členov senátu a správnej rady. Výsledkom by bol výber troch kandidátov, z ktorých by v poslednom kole víťaza vyberala správna rada. Tá by mala ešte aj právomoc rozhodovať o majetku a finančných operáciách na škole.
Takýto kompromis by sa pozdával aj rektorovi STU M. Fikarovi, ale s podmienkou, že členmi správnej rady budú nielen zástupcovia priemyslu a biznisu, ale aj zamestnanci vysokej školy. „V takom prípade si viem predstaviť aj to, že by prevzali úlohu orgánu, ktorý volí a kontroluje rektorov,“ tvrdí.
Analytici z projektu To dá rozum sa jasne prihovárajú za silnejšie kompetencie rektora, ktorý by získal možnosť ovplyvniť, kto bude dekanom a aké budú jeho úlohy. Ak by k tomu došlo, pravdepodobne by sa už v budúcnosti nestalo to, čo sa dialo na FIIT. Odchod 26 akademikov z fakulty je zlou správou pre naše vysokoškolské prostredie, ale slabou náplasťou za nich by mohla byť diskusia o lepšom riadení vysokých škôl.
