V poslednom období sa v súvislosti s finančnou a hospodárskou krízou čoraz častejšie skloňuje slovíčko deflácia, čiže pokles cien tovarov a služieb na medziročnej báze. Spomína sa predovšetkým v súvislosti s možným výskytom tzv. deflačnej špirály – zacykleného poklesu cien a miezd, ktorý môže vyústiť až v bankrot niektorých podnikov a tým v obmedzenie príjmov obyvateľov.
Fenomén deflácie už začína byť zaujímavý aj v takej malej a otvorenej ekonomike, akou je Slovensko. Zaujímavý a aktuálny je tým, že prvý výskyt deflácie v harmonizovanom indexe spotrebiteľských cien sme zaznamenali v októbri 2009. A červené súkno s názvom deflačná špirála je na svete.
Čo však v diskusiách o deflácii stále absentuje, je nielen pomenovanie skutočných hrozieb, ktoré deflácia prináša, ale aj potenciálnych príležitostí. Celkom chápem, že hovoriť o príležitostiach, ktoré so sebou deflácia prináša, v období, keď predstavitelia národných vlád míňajú bilióny eur na záchranu ekonomík vo svete, je dosť ťažké, pre niekoho možno až zvrátené. No uvedená „zvrátenosť“ je neraz hybnou silou pri formulovaní nových ekonomických hypotéz, názorov, respektíve teórií o fungovaní hospodárstva, prípadne o nevyhnutnosti a miere vplyvu štátu v trhových procesoch.
Pri definovaní hrozieb a príležitostí deflácie v období hospodárskej recesie je dôležité sa pozrieť na tento fenomén rôznou optikou. Teda tak ako nič nie je čierne alebo biele, dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne, ani deflácia nepredstavuje len hrozby alebo len príležitosti.
Príčina alebo následok?
Zaujímavý je pohľad na problém deflácie, ak si ho zadefinujeme z dvoch strán. Pokiaľ vnímame defláciu ako príčinu ekonomických rozhodnutí, čiže vychádzame zo situácie, keď pokles cien už existuje v ekonomike a jednotlivé subjekty sa podľa toho rozhodujú, predstavuje deflácia zaujímavú príležitosť. Pre podnikateľov a firmy je príležitosťou na zamyslenie sa o možnom zvýšení efektívnosti činnosti firmy, a to nielen formou redukcie nákladov, ale aj v podobe prehodnotenia diverzifikácie produkcie, orientácie na nové svetové trhy, štruktúry zákazníkov, prípadne foriem motivácie zamestnancov. Takéto dôkladné prehodnotenie filozofie fungovania firiem si možno len veľmi ťažko predstaviť v čase hospodárskej expanzie. Ak ekonomika rastie tempom desať percent ročne, asi len málokto by si to chcel „škrabať“ a prehodnocovať nárast tržieb, ziskov a dividend.
Z tohto pohľadu sa teda možno pozrieť na hospodársku recesiu a s ňou súvisiaci pokles cien ako na výbornú príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo robíme správne a čo nie, čo by sme mohli zlepšiť a posunúť ďalej. Ak by túto stratégiu dodržiavali všetci účastníci trhových procesov (okrem podnikov aj domácnosti a vláda) aj v období expanzie, myslím si, že dnes by mohli byť objem a kvalita vyprodukovaného hrubého domáceho produktu všade vo svete podstatne vyššie.
Iná situácia nastane, ak sa pozrieme na pokles cien ako na následok chybných rozhodnutí trhových subjektov, resp. tvorcov hospodárskych politík. V danom prípade predstavuje deflácia hrozbu prehlbovania negatívnych procesov v ekonomike v situácii, keď nie sú včas rozpoznané okolnosti zlých rozhodnutí a ak deflácia už narobila v ekonomike škody v podobe prepustenia zamestnancov, redukcie investícií a zatvárania firiem. V takejto situácii je deflácia skutočne problém a všetky ekonomické subjekty musia pristúpiť k prehodnoteniu svojich rozhodnutí, plánov, cieľov či filozofie svojho podnikania. Jedine tak možno opätovne naštartovať zdravé ekonomické procesy. Väčšinou sa vlády krajín snažia za každú cenu zachrániť takmer každý subjekt na trhu vysokými finančnými výdavkami, čo je z pohľadu udržania životnej úrovne obyvateľstva a zabránenia sociálnym nepokojom relatívne v poriadku. Na druhej strane však dôsledkom týchto výdavkov je aj ochrana veľkého množstva neefektívne fungujúcich podnikateľských subjektov, ktoré po získaní podpory od štátu môžu pokračovať ďalej v zlom hospodárení.
Krátke alebo dlhé obdobie?
Veľmi dôležité pri hodnotení vplyvu deflácie na ekonomiku je zadefinovanie časového horizontu. V princípe by sme za krátke obdobie v oblasti makroekonómie mohli považovať jeden rok. Ak teda dochádza v hospodárstve k poklesu cien v období do jedného roka, možno podľa môjho názoru hovoriť o deflácii ako o príležitosti revitalizovať hospodárske a ekonomické procesy s cieľom dosiahnuť vyššiu efektívnosť. V takomto časovom období by nemalo dochádzať k takým procesom v ekonomike, ktoré budú mať dlhodobo zhubný vplyv na život firiem a ľudí. Ak by však jednotlivé ekonomické subjekty nevyužili túto príležitosť na zmenu myslenia a deflácia sa bude prehlbovať ďalej, v takom prípade dochádza k reálnej hrozbe naštartovania procesu deflačnej špirály, to znamená k odkladaniu spotreby obyvateľov na neurčito, následne k poklesu obratu firiem, čím sú postupne nútené znižovať náklady ak nie technologickým vývojom, tak najprv redukovaním nerentabilných činností a následne prepúšťaním zamestnancov. Tým prichádzajú ľudia o svoj príjem a tým dochádza aj k ďalšej redukcii spotrebných výdavkov a tak dookola.
Ekonómia alebo filozofia?
Otázku významu výskytu deflácie ako sprievodného znaku recesie v ekonomike je žiaduce analyzovať nielen z pohľadu ekonómie, ale aj z pohľadu filozofie, čiže vedného odboru, z ktorého ekonómia pochádza. Vo filozofii nie je problém poklesu cien riešený explicitne, ale nepriamo prostredníctvom úvah o nesprávne fungujúcom hospodárstve, čiže o recesii.
Adam Smith je považovaný za zakladateľa klasickej ekonómie – ekonomickej školy, podľa ktorej dáva odpovede na základné ekonomické otázky princíp fungovania tzv. neviditeľnej ruky trhu, teda princíp minimalizácie štátnych zásahov do ekonomiky. Tento princíp bol zadefinovaný v jednej z prvých učebníc ekonómie, v knihe Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov, v ktorej sa A. Smith pri vysvetľovaní hlavných princípov rozhodovania sa ekonomických subjektov nechal inšpirovať myšlienkami hedonistov – predstaviteľov antickej gréckej filozofickej školy. Hedonisti považovali za prvoradé pravidlo pri dosahovaní svojich cieľov egoizmus a sebeckosť, čiže najdôležitejšie je dosiahnutie blahobytu, pričom prostriedky alebo morálne zásady nie sú v tomto procese dôležité.
Zaujímavosťou na druhej strane je, že prvým dielom, ktorým sa A. Smith preslávil a ktorému sa podrobnejšie venuje aj český ekonóm Tomáš Sedláček vo svojej knihe Ekonomie dobra a zla, bola jeho Teória morálnych citov, v ktorej v presnom protiklade k „Bohatstvu národov“ vyzdvihuje názory a myšlienky predstaviteľov stoicizmu, konkurenčnej filozofickej školy v antickom Grécku. Stoici považovali za kľúčové pri rozhodovaní všetkých subjektov v spoločnosti predovšetkým dodržiavanie morálnych a etických pravidiel s tým, že výsledok snaženia nie je až taký dôležitý. Inými slovami povedané, stoici sa tešili zo samotnej hry, to, či vyhrajú alebo prehrajú, ich až tak veľmi netrápilo.
Ako to však všetko súvisí s otázkou deflácie a recesie? Veľmi úzko. Keď sa pozrieme na súčasnú hospodársku krízu, tak veľakrát zaznelo, že ide viac o krízu morálnu, etickú ako o krízu hospodársku. To okrem iného znamená, že spomínanú dichotómiu názorov A. Smitha v dvoch rôznych obdobiach vývoja jeho filozofických a ekonomických myšlienok teraz možno spojiť dohromady a zamyslieť sa nad dôležitosťou záverov jeho oboch diel. Myslím si, že v hospodárskej realite je nevyhnutné sa nielen sústrediť na uspokojenie svojich potrieb a tým v konečnom dôsledku potrieb celej spoločnosti (hedonizmus), ale pri uvedenej akumulácii bohatstva dodržiavať taktiež morálne a etické princípy konania jednotlivcov, firiem a štátov (stoicizmus). Faktom je, že A. Smith vlastne netrpel schizofréniou, ako to vo svojich vyjadreniach nepriamo interpretujú niektorí ekonómovia, len celkom nevedome (a možno aj vedome) definoval vzájomne prepojené kľúčové pravidlá fungovania trhov a spoločnosti ako celku. Zaujímavo to vystihol jeden z hlavných predstaviteľov hedonizmu Epikuros: „Život plný slasti je nemožný bez života plného pochopenia, morálnych štandardov a spravodlivosti. A život plný pochopenia, morálky a spravodlivosti nie je možný bez života plného slasti.“
Ak by som ešte nadviazal na myšlienky pokračovateľov A. Smitha, konkrétne na myšlienky predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy, tak je potrebné si niekedy uvedomiť niektoré zásady ľudského správania, ktoré si často neuvedomujeme (alebo nechceme uvedomiť). Pri hodnotení procesov v ekonomike spojených s poklesom cien a vyprodukovaného produktu sa ľudia nesnažia maximalizovať svoje materiálne ciele za každú cenu, nesprávajú sa vždy ako „homo economicus“. Ľudia maximalizujú svoje celkové uspokojenie, nielen peňažné, materiálne. Každý z nás má svoju vlastnú škálu preferencií a hodnôt. Viac je niekedy menej a dvojciferný rast hrubého domáceho produktu nie vždy zvyšuje rovnakou mierou aj kvalitu života jednotlivcov. Niekedy na to, aby sme si uvedomili, či sme šťastní a či sa máme zo dňa na deň naozaj lepšie, je nevyhnutné, aby ekonomika na nejaký čas aj rástla menej ako o desať percent, respektíve aby klesla. Vtedy máme možnosť sa na chvíľu zastaviť a porozmýšľať o tom, čo robíme správne a čo by sme mohli robiť ešte lepšie. Lebo tak ako nič nie je čierne alebo biele, dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne, ani deflácia nevytvára iba hrozby alebo príležitosti, ale každý z týchto variantov má svoj význam.
Autor je vedúci oddelenia národných finančných účtov Národnej banky Slovenska.
