V situácii, keď nie sú známe dôvody na domnienku, že v prípade Jozefa Čentéša porušil prezident republiky ústavu neúmyselne, opoziční poslanci nemali na výber. Museli prísť s návrhom obžaloby na hlavu štátu. Opozícia si tým splnila povinnosť, hoci sa to premiérovi ani prezidentovi nepáči. Faktom je, že súčasné opozičné strany – ešte ako strany vládne – v mnohom prispeli k tomu, proti čomu teraz musia vystupovať.
Spôsob, akým poslanci SDKÚ-DS, KDH, Most-Híd, SaS a skupiny okolo Igora Matoviča od novembra 2010 do júna 2011 „volili“ kandidáta na generálneho prokurátora, môže slúžiť ako príklad politického i mravného suterénu. Všetko sa začalo perfídnym vyhlásením Mikuláša Dzurindu, že on ako predseda vládnej strany s voľbou nič nemá, lebo je iba vecou poslancov, koho zvolia. Pokračovalo návrhom jeho poslanca Stanislava Janiša, aby vo funkcii zostal Dobroslav Trnka. A vyvrcholilo tým, že päť členov vládnej koalície dalo svoj hlas kandidátovi D. Trnkovi aj pod hrozbou, že padne vláda Ivety Radičovej.
Koalícia sa potom dostala do stavu, keď nikto nedôveroval nikomu a z tajnej voľby sa stala hanebne verejná: vytvorili sa poslanecké dvojičky, ktoré si navzájom kontrolovali volebné lístky, poslanci si ich fotografovali a dopúšťali sa aj ďalších prešľapov voči elementárnym parlamentným pravidlám. Vládni politici sa tak presvedčivo obviňovali z vierolomnosti, že im aj veľká časť ich voličov uverila. Tam, kde oni ako vládne strany skončili, prezident i Smer pokračovali.
Súčasné opozičné strany kritizujú najspornejšie rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré zväčša prechádzajú tesnou väčšinou. Poslanci SDKÚ-DS, KDH a strany Bélu Bugára v rokoch 2004 až 2006 však neboli schopní zvoliť štyroch kandidátov na ústavných sudcov, z ktorých by prezident musel vybrať dvoch. Správali sa tak, ako keby vôbec nezáležalo na tom, kto bude ústavným sudcom. Dôsledkom je, že v citlivých kauzách majú v pléne a vo dvoch senátoch väčšinu sudcovia, ktorých postoje môžu dnešné opozičné strany nanajvýš oprávnene kritizovať.
