Jeden kráľ, ale tri možné označenia. Taká je realita belgického kráľa, ktorý vládne síce neveľkej, ale o to rozdrobenejšej krajine. Jej ťažkosti sa znova pripomenuli túto nedeľu, keď sa na tróne vystriedali panovníci. Odišiel Albert II. a na jeho miesto nastúpil jeho syn Philippe. Hlavným dôvodom bolo čoraz chatrnejšie zdravie sedemdesiatdeväťročného Alberta, ktorý sa obával, že nebude mať sily, aby znovu absolvoval vyjednávanie o novej belgickej vláde.

Belgicko je v porovnaní s ďalšími európskymi panovníckymi domami tak trochu monarchia „na baterky“. Revolucionári sa po vzniku Belgicka v roku 1830 rozhodli pre monarchiu, pretože v tom období bolo toto zriadenie pokladané za stabilnejšie. Belgický panovník nemá korunu a plášť s hermelínom. Aby sa predišlo akýmkoľvek prípadným územným nárokom, nie je kráľom Belgicka, ale Belgičanov. Nie je korunovaný, ale musí zložiť prísahu v parlamente.

Má však na rozdiel od väčšiny európskych monarchov aj skutočné právomoci. Podpisuje zákony, ale predovšetkým po voľbách hrá dôležitú úlohu akéhosi mediátora. Vymenúva vyjednávačov pre rokovanie o vláde, keď treba, zasiahne sám.

Naposledy po voľbách v roku 2010, keď sa vláda tvorila celých šestnásť mesiacov. Nakoniec aj Albertovo pôsobenie – vrátane rozhorčeného televízneho prejavu – malo na sformovanie vlády premiéra Elia di Rupa veľký vplyv. Teraz to všetko čaká na Philippa. Ten by mal mať síl dosť, aj keď mnohí pochybujú o jeho diplomatických schopnostiach. Voľby budú koncom mája budúceho roka a nový kráľ vari bude mať dosť času, aby sa na túto úlohu pripravil.

Ukazuje sa, že aj nasledujúce voľby prinesú nejasný výsledok a najsilnejšia bude opäť separatistická Nová flámska aliancia (N-VA). Aj keď má najviac poslancov, v terajšom kabinete nie je.

Zásadný problém Belgicka je dobre známy – rastúce rozpory medzi holandsky hovoriacimi Flámami na severe a frankofónnymi Valónmi na juhu. Flámov je viac (šesť miliónov) než Valónov (4,5 milióna). Okrem historických rekriminácií je za silnejúcim separatizmom Flámov fakt, že sú podstatne bohatší než Valóni a len ťažko sa zmierujú s meniacim sa charakterom Belgicka, kde pribúda cudzincov.

Tento stav sa odzrkadľuje aj na politickej scéne, kde sú ideologicky rovnako zamerané strany vo flámskej aj valónskej mutácii, takže vládna koalícia má šesť strán a v parlamente ich je trinásť.

Politici, ktorí sú za zachovanie Belgicka, sa snažia separatistickému napätiu čeliť federalizáciou a rastúcou autonómiou belgických oblastí – Flámska, Valónska a dvojjazyčného Bruselu. Väčšina politikov sa snaží hovoriť po francúzsky aj holandsky a aj kráľ zložil prísahu v holandčine, francúzštine a aj nemčine, ktorá je tretím oficiálnym jazykom krajiny.

Ale nezdá sa, že by to malo zásadný vplyv. Monarchia bola dlho pokladaná za kľúčové spojivo krajiny, ale prieskumy ukazujú, že to platí predovšetkým o Valónoch. Medzi Flámami vyvolával Philippov nástup na trón oveľa menšie vzrušenie, keď čoraz viac spájajú monarchiu s francúzsky hovoriacou časťou krajiny.

Do určitej miery dal separatistom do ruky zbraň sám Philippe, ktorý pred niekoľkými rokmi otvorene kritizoval krajne pravicovú stranu Flámsky záujem. Niežeby to týchto extrémistov nejako rozhodilo, ale budúci kráľ tak v očiach mnohých Flámov neprípustne zasiahol priamo do politiky.

Poslanci z Flámskeho záujmu sa na kráľovskú prísahu ani nedostavili. Od umiernených separatistov z N-VA dorazila len časť, ale nie jej najvýraznejší predstaviteľ, kontroverzný starosta Antverp Bart De Wever. A nemyslím si, že by naň urobilo nejaký dojem, že nový kráľ prisahá v troch jazykoch a že by to zmenilo zámer jeho strany odtrhnúť Flámsko od zvyšku Belgicka.

Z pohľadu Európy sú belgické problémy vnútornou záležitosťou členskej krajiny. Ale prípadné delenie by sa jej týkalo predovšetkým preto, že väčšina únijných inštitúcií je v Bruseli. Malo by to nielen nepríjemnú symbolickú hodnotu, ale aj prakticky by to mohol byť problém. Brusel je síce nominálne dvojjazyčný, ale väčšina jeho obyvateľov hovorí po francúzsky. Pritom neleží vo Valónsku, ale je obklopený flámskymi oblasťami. Myslím si, že tento hlavolam je oveľa väčšou poistkou proti rozpadu Belgicka než kráľ, hoci čo najobratnejší.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.