Danko našiel zlatú baňu a Bugárova recidíva sa zhoršuje

Predsedníctvo Slovenska v Rade Európskej únie, vážne starosti po brexite, ale aj letné prázdniny čoskoro celú aféru prekryjú a utlmia. Takže otvorená je už len len otázka, čo zotrvanie ministra vnútra vo funkcii hovorí o vládnych stranách i koalícii ako celku.

Tak ako v desiatkach iných prípadov aj v kauze R. Kaliňáka sa potvrdilo, že najsilnejšia vládna strana nemá vnútorné korekčné mechanizmy. O všetkom, čo sa v Smere-SD stane, rozhoduje iba jediný človek – predseda Robert Fico. Bez ohľadu na to, ako sa jeho rozhodnutia rodia, či vznikajú autonómne alebo sú mu indukované, jeho stanovisko je pre spolustraníkov konečné a definitívne. Na tomto fakte nič nezmenila ani skutočnosť, že Smer v roku 2016 dostal o takmer 400-tisíc hlasov menej ako pred štyrmi rokmi a klesol na 65 percent svojej sily z roku 2012.

Regres Smeru

V prípade ministra Kaliňáka sa proti rozhodnutiu predsedu, ktoré si on nechal odsúhlasiť poslaneckým klubom strany, ozvali len dve bruselské postavy. Monika Flašíková-Beňová a Boris Zala, napriek ich vzájomnej animozite, dospeli k rovnakému stanovisku, ktoré je poznamenané prostredím, v akom sa europoslanci už dlhé roky pohybujú.

B. Zala situáciu charakterizoval presne. V prípade R. Kaliňáka „nejde o technicko-právnu realitu jeho káuz, ale o dôveryhodnosť inštitúcie, a to dokonca najcitlivejšiej, policajnej, vyšetrovacej, tej, ktorá je prvým stupňom výkonu spravodlivosti“.

Pretože si minister nesplnil svoju morálnu povinnosť a nepodal demisiu, jeho odvolanie „malo byť politickou povinnosťou Smeru-SD, ktorý ho nominoval“. Podľa B. Zalu by to bol dôležitý „príspevok k obnoveniu dôvery k štátu a k zbrzdeniu profašistických nálad“. Ani o jedno, ani o druhé R. Fico neprejavil záujem, hoci ide o dva podstatné ciele, ktoré sú zdôraznené aj v programovom vyhlásení vlády.

Keď Martin Glváč ako šéf poslaneckého klubu Smeru vyjadroval podporu ministrovi Kaliňákovi, fakticky pri tom zrevidoval aj doterajšie oficiálne stanovisko Smeru vo vzťahu k Pavlovi Paškovi a jeho odstúpeniu. Doteraz slúžil ako príklad toho, že Smer „vyvodzuje zodpovednosť“. Teraz sa z Paškovho odstúpenia stala chyba, lebo mu ho vraj mali vyhovoriť.

Poslanecký dav za M. Glváčom súhlasne prikyvoval. Tvrdé jadro Smeru sa tak v treťom vládnom období dištancovalo od najdôležitejšieho personálneho rozhodnutia z druhého funkčného obdobia. Tomu sa aj v politike hovorí regres.

Profitujúca SNS

Volebný úspech SNS pod vedením Andreaj Danka vyrástol zo spoľahlivého zdroja. Boli ním bývalí voliči Smeru. Ako skonštatoval sociológ Martin Slosiarik, vyše 40 percent tých, čo volili Dankovu stranu, v roku 2012 hlasovalo za Smer. Predseda SNS si uvedomuje, kde leží jeho zlatá baňa, a snaží sa z nej priebežne ťažiť čo najviac.

Vôbec mu preto neprekáža, že Smer má s ministrom vnútra veľký problém, a ani to, že R. Kaliňák ministrom zostáva. Vie totiž, že ak budú od Smeru odchádzať ďalší znechutení voliči, tak veľká časť z nich posilní preferencie SNS. To, že ďalší „odpadlíci“ môžu prejsť až k extrému, A. Danka netrápi, lebo rast preferencií pre stranu je aj pre neho oveľa dôležitejší ako nejaké vágne posilňovanie dôvery k štátu a jeho inštitúciám.

40 percent voličov, ktorí volili SNS, pred štyrmi rokmi hlasovalo za Smer-SD

Zložitú situáciu Smeru využíva na to, aby postupne napĺňal svoje mocenské ciele. Policajným vieceprezidentom sa už stal Jaroslav Málik, nominant SNS (!) a aj funkcia riaditeľa SIS má čoskoro prejsť pod nominačnú právomoc druhej najsilnejšej vládnej strany. Manifestačný odchod zástupcov SNS z rokovania koaličnej rady mal R. Ficovi pripomenúť, kto je od koho závislý a akým tónom nemôže predseda Smeru hovoriť so šéfom SNS.

Témou koncesionárskych poplatkov vzniesol „nárok“ prinajmenšom na spoluovládanie médií verejnej služby a spor s ministrom kultúry Marekom Maďaričom preniesol dovnútra Smeru. Vyhlásením, že jemu „nebude žiadny minister brnkať na nervy“, od R. Fica žiada, aby uplatnil svoju autoritu voči ministrovi, hoci vie, že nejde o radového ministra, ale o zaslúžilého podpredsedu strany, ktorý patrí k najdôležitejším postavám Smeru.

Výzvy Richarda Sulíka, predsedu SaS, že by niekto mal šéfovi SNS vysvetliť, že je voči Smeru submisívny a „že sa stáva spoluzodpovedným za konanie celej vlády“, nemajú a nebudú mať na A. Danka žiaden účinok. V súvislosti s R. Kaliňákom má totiž SNS len dve možnosti a obe sú dobré. Keď minister zostane vo funkcii, SNS to pomôže k preferenčnému rastu. Keď aj bez pričinenia SNS Kaliňák padne, v takom prípade A. Danko bude žiadať funkciu ministra vnútra buď pre seba, alebo pre stranu. SNS nemusí robiť nič a aj tak bude žať plody svojej nečinnosti.

O Sieti sa dá povedať len toľko, že ako strana už nemá názor na nič, ani na zotrvanie R. Kaliňáka vo vláde, lebo fakticky už zanikla. Zostali z nej tri skupinky poslancov, z ktorých dve sa ešte hlásia ku koalícii. Po voľbách nového predsedu de facto už neexistujúcej strany sa jedna z nich môže stať politicky bezprizorná, čím bude väčšinová podpora pre vládu vážne ohrozená.

Recidíva Bélu Bugára

Postoj Mosta-Híd ku kauze ministra Kaliňáka je podriadený stanovisku predsedu Bélu Bugára, ktorý svoju dominantnú pozíciu v strane využíva rovnako, ako ju využil už pri vzniku tretej Ficovej vlády. Bol to Grigorij Mesežnikov, kto pripomenul, čo v roku 2010 predseda R. Fico ponúkol potenciálnemu partnerovi za to, že Smer zostane pri moci. Osempercentnému KDH vtedy sľúbil