Daniela Petríková: Rešpekt sa nedá vynútiť, musíte si ho zaslúžiť

Vy ste sa za päť rokov vypracovali až na šéfku závodu. To je dosť rýchly postup. Bolo to vaším cieľom?

Paradoxne nie. Som z generácie, ktorá očakávala, že ak niekto robí svoju prácu dobre, šéf si to všimne a povýši ho sám od seba. Keď v roku 2011 prišiel do Prešova náš viceprezident a v prestávke jedného spoločného mítingu sa ma opýtal, čo by sa stalo, ak by som sa od zajtra stala riaditeľkou celej fabriky, odpovedala som, že neviem. Vyzeral prekvapený. Ako Američan zrejme očakával nadšenú reakciu. Míting pokračoval ďalej, a keď sme išli do výroby, tak sa so mnou stavil, či viem, koľko kusov vyrobí jeden zo strojov. Povedala som mu, že tieto údaje poznám za každý jeden vo fabrike. Stavili sme sa o päťdesiat eur. Mala som, samozrejme, pravdu.

Spätne som si uvedomila, že ma testoval. Na konci dňa ma zavolal do kancelárie spolu s vtedajším šéfom fabriky a povedal mi, že nežartoval. Že firma chce, aby som išla na pozíciu riaditeľky závodu a kariérne rástla. V tom čase som nebola človekom, ktorý by sa aktívne hlásil na vyššie pozície.

Čoho ste sa obávali?

Je prirodzené, že keď idete na novú pozíciu o stupienok vyššie, máte obavy, ako sa vám bude dariť. To isté som mala v hlave aj ja. Riaditeľovi závodu už nestačí poznať iba výrobu, ale aj financie a kopu ďalších vecí a súvislostí. Firma mi však zaplatila školenia. A tak v rovnakom čase, ako sme spúšťali novú lisovňu a nové produkty, som študovala financie a marketing na Open University v Bratislave. Bol to veľmi ťažký rok. Stále som si myslela, že na tú novú pozíciu sa dostanem neskôr, no už koncom roku 2011 mi oznámili, že od apríla 2012 budem šéfovať závodu. Nemala som kompletný tím, musela som ho vybudovať, čo znamenalo, že som najprv riadila aj kvalitu a výrobu.

Od stola ľudí neriadi

Nemali ste problém získať ako žena a navyše mladá rešpekt zo strany zamestnancov?

Rešpekt si musíte zaslúžiť, nedá sa vynútiť. Neuznávam, aby ma rešpektovali ľudia len preto, lebo som šéfkou fabriky. Ľuďom musíte ukázať, že viete, čo robíte. Keď vznikne nejaký problém vo výrobe, tak idem do haly, prejdem si to s ľuďmi a ako sa hovorí, nebojím sa zašpiniť si ruky. Snažím sa vyriešiť problémy priamo na mieste, kde vznikajú. Je to iné, ako keď dáte rozhodnutie od stola s tým, že to bude takto, lebo som šéfka. Ja potrebujem k svojej práci spätnú väzbu a tú môžete dostať iba od ľudí. Manažér by ich mal vedieť pochopiť. A zároveň musí zavádzať systematické opatrenia. Ak to nerobí, bude len každý deň hasiť nejaký problém.

Ľudí prekvapí, keď nájdu ženu s technickým myslením. Je to kompliment alebo urážka?

Mali ste odmala vzťah k technike?

Áno. Sme tri sestry a keď otec potreboval pomôcť okolo domu, tak sme museli priložiť ruku k dielu. V tom čase o výbere školy rozhodovali rodičia. Gymnázium sa bralo tak, že nebudem mať v rukách nič konkrétne, pokiaľ by som nepokračovala na vysokej škole. A na učňovku som sa zase učila príliš dobre. Medzi tým bola práve priemyslovka. Dostala som sa teda tam a odtiaľ už bolo logické pokračovať v technickom smerovaní. Najviac ma bavila matematika, geometria a neskôr na vysokej škole v Liberci som mala rada deskriptívu, technické kreslenie, mechaniku a, samozrejme, matematiku.

Nechceli ste zostať po škole v Čechách?