Daniel Křetínský: Európskej politike chýba racionalita

Daniel Křetínský je po Renáte Kellnerovej a Karlovi Komárkovi tretím najbohatším Čechom. Na rozdiel od veľkej väčšiny českých a slovenských miliardárov nezbohatol na privatizácii, ale na energetike, kde sa stal väčšinovým akcionárom spoločnosti Energetický a průmyslový holding (EPH). Na Slovensku holding vlastní či spoluvlastní firmy ako Eustream, Nafta, SSE Holding, SPP Distribúcia či Slovenské elektrárne. EPH má v portfóliu vyše 70 európskych energetických spoločností s hodnotou prekračujúcou 30 miliárd eur. D. Křetínský má aj preto k podnikaniu a najmä k energetike čo povedať. Na nedávnej investičnej konferencii Shifts 2023, ktorú organizovala J&T Banka a ekonomické médium E15, prezentoval viacero názorov a úvah o problémoch a budúcnosti európskeho energetického trhu, ale aj o dôvodoch svojej expanzie do západnej Európy. 

Koniec ideológie, čas na racionalitu

Najväčším problémom európskeho energetického trhu je dogmatizmus pravidiel, ktoré ho definujú. Dekarbonizačné ciele Európskej únie sú hodnotové a ideologické s cieľom ochrániť planétu. Európa chce byť príkladom pre ostatné krajiny. No keď sa stanovia ciele, ktoré nevzišli z racionálnej diskusie, vzniká problém implementácie tejto politiky v praxi. Akákoľvek kritika sa vníma ako kritika samotnej myšlienky a výrazne polarizuje snahu dosiahnuť uhlíkové ciele. Vznikajú tým vážne škody. „Relatívne rýchlym spôsobom sme investovali obrovské sumy bez toho, aby sme získali výhodu,“ hovorí D. Křetínský. Príkladom boli neobmedzené tarify na fotovoltiku a veternú elektrinu zavedené na konci prvej dekády tohto storočia. Odvtedy sa účet opakuje každý rok, v Česku má cenovku takmer dve miliardy eur, v Nemecku dvadsať miliárd a v Taliansku takmer desať miliárd eur. Dodávateľom technológií sú v podstate iba čínske firmy. Znamená to, že Európa investovala gigantické sumy do tvorby technológie v inej krajine namiesto toho, aby tieto sumy investovala doma. 

Ďalším problém je, že sme „mali pocit, že veci nejdú dostatočne rýchlo, tak sme začali relatívne rýchlo upravovať legislatívu“. Politici umelými zásahmi vytlačili cenu uhlíkových povoleniek, čo spôsobilo rast cien energií a úplne menilo logiku odvetvia, ktoré je založené na životnosti aktív medzi dvadsiatimi a šesťdesiatimi rokmi. Jedným z následkov je prudký pokles investícií do energetického sektora v EÚ a ich presmerovanie do Spojených štátov, ktoré vyzerajú z pohľadu investovania omnoho atraktívnejšie. „Máme horšie investičné prostredie z hľadiska nákladov a naše minulé správanie vyvoláva u investorov obrovskú neistotu,“ dodáva D. Křetínský. To spôsobuje stratu konkurencieschopnosti, čoho náklady budú zásadné pre celú európsku ekonomiku.  

Dobrým príkladom je prechod na vodík, ktorý je pre Európu „čistá katastrofa“. Kým plyn stojí štyridsať až päťdesiat eur za megawatthodinu, vodík nebude pri súčasnej legislatívnej definícii dostupný pod 150 eur za megawatthodinu. EÚ nemá žiadnu dôveryhodnú stratégiu, ktorú by dokázala komunikovať investorom a ktorá by začala vytvárať dôveru u domácich aj zahraničných subjektov. Riešením je zásadný ideový posun smerom k racionalizácii diskusie. Napríklad v zmysle financovania zelenej transformácie tam, kde je omnoho väčším problémom ako v Európe. EÚ sa podieľa na globálnych emisiách v objeme 7,5 percenta, pričom dosiahnutie nulových emisií v roku 2050 rieši svetové klimatické výzvy iba minimálne. Energetika určite prežije, no môže sa to skončiť zničením automobilového či chemického priemyslu v Európe. 

Elektrina zadarmo