Dana Kondrótová: Žijeme nezmyselne rýchlo

Teším sa na to, a hoci sa u mňa stretáva zopár desiatok ľudí a varím a pečiem sama, je to pre mňa relax. Nechápem ľudí, pre ktorých je kuchyňa povinnosť alebo starosť. Pre mňa je to možnosť uvoľniť sa, vypnúť myseľ a nechať plynúť čas, kým sa do hry podvedome zapájajú všetky zmysly.

Vône v kuchyni – to u mňa doma musí byť a výsledok na tanieri našťastie zvykne vždy potešiť. Aj keď ma už hádam pred desaťročím opantalo Taliansko, jeho gastronómiu nevynímajúc, vo svojej kuchyni zostávam verná skôr českej a slovenskej klasike.

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, prečo ma Taliansko tak priťahuje. Nebolo to len mojou pohodlnosťou. Neznášam dlhé lety a táto krajina ponúka toľko krásnych miest, kam sa dá dostať rýchlo.

Tá zvláštna atmosféra, ktorá ma dostala, vzniká skôr kombináciou prírody a ľudí. Neponáhľajú sa, sú pokojnejší a usmievavejší, všetko okolo nich plynie v akejsi harmónii. Majú v sebe gráciu, nech už robia čokoľvek.

Hovorí sa, že Slováci sú dobrosrdeční, no Taliani tiež a ja mám pocit, že skutočne čosi z toho máme spoločné. Prešla som túto krajinu krížom-krážom, ale jedno miesto je pre mňa absolútne výnimočné. Netuším prečo, dokonca to nebola ani láska na prvý pohľad, ale Florencia je mesto, ktoré si ma úplne získalo a vraciam sa doň, kedykoľvek sa dá. Napĺňa ma energiou a zvláštnym pokojom, len čo doň vkročím.

Aj keď vianočné sviatky trávim výlučne s najbližšou rodinou, vo Florencii som okúsila aspoň predvianočnú atmosféru natoľko nabitú emóciami, až som sama s prekvapením zistila, že pri zapaľovaní svetiel na stromčeku mi tečú po lícach slzy. Snažím sa čítať knihy písané po taliansky, aj keď si ich zvyknem vybrať tak, aby som mala poruke aj slovenský či český preklad – ako takú barličku. Knihy sú pre mňa najlepší spôsob, ako sa učiť cudzí jazyk a nasať slovnú zásobu bez toho, aby ma to nejako zaťažovalo.

Napriek tomu, že do Talianska chodím relatívne často, stále je jedna vec, ktorú som si odtiaľ nestihla priniesť. Keď som bola na kurze varenia u jednej staršej panej, chodil tam so mnou aj jeden uruguajský urológ. Cez deň ordinoval a večer varil, reštauráciu mal len kúsok od ambulancie. Samozrejme, aj on si zakladal na najlepších surovinách a tá pani ho poslala po najlepší kvások, ktorý kdesi pestujú už štyristo rokov. Potom si ho nosil v kufríku ako poklad. Zvyknem piecť doma chlieb, aj si pestujem svoj vlastný kvások. Ale z takého štyristoročného som ešte nič nepiekla, možno aj tá vôňa chleba je pri ňom ešte úžasnejšia.

Som síce typ človeka, ktorý celú zimu čaká na jar, no aj tak sa na tieto chladné mesiace teším. Neviem, či sa odhodlám vrátiť k lyžiam. Možno zostanem len pri joge, ktorá je pre mňa najmä v kombinácii s rôznymi vôňami veľmi uvoľňujúca. No určite budem mať viac času na knihy, najlepšie pri zapálenom kozube. To prináša spomalenie, po ktorom stále túžim. Darmo budem snívať, že si otvorím bistro s koláčmi a dobrou kávou – také, v akom sa viem tak dobre cítiť vo Florencii. Viem, že u nás sa tá atmosféra nedá zopakovať, lebo my všetci sa stále niekam ponáhľame. Aspoň v zime a najmä na sviatky bude všetko trochu pokojnejšie.