D. Abrahámová: Antigonu obdivujem, ale radšej by som k nej chodila len na žúrky

Uplynulá sezóna priniesla experiment so súčasnými slovenskými hrami, ktoré režírovali zahraniční tvorcovia, a naopak. Činohra si udržala priemernú deväťdesiatpercentnú návštevnosť, čo je európsky nadštandard. D. Abrahámová TRENDU prezradila, ako SND vyberá tituly, ktoré z nich sa oplatí vidieť, ako aj to, z ktorej premiéry odišiel minister kultúry ešte pred koncom.

Kto v divadle rozhoduje o tom, čo sa bude hrať?

Základný rámec posledných sezón navrhol riaditeľ činohry Roman Polák. V hrubých obrysoch predstavil svoju víziu a predostrel kľúčové témy na štyri sezóny dopredu, prebehli konzultácie a následne nám dal slobodu, aby sme našli hry alebo knižné tituly, ktoré s jeho predstavami rezonujú.

Aké témy to teda boli?

Ako prvá išla téma hriechu v kontexte premien a otrasov spoločenských a morálnych hodnôt. S kolegami dramaturgmi sme sa pri nej zamerali na adaptácie známych svetových románov. Nasledovala slovenská klasika a nové hry na objednávku. V nich to boli témy späté s našou slovanskou históriou, postavením jedinca v behu dejín, schopnosťou človeka vyrovnať sa so stratou ideálov, zlyhaním revolučných nádejí ale aj s príliš dynamickými sociálnymi zmenami. Uplynulej sezóne dominovali súčasné slovenské hry v spracovaní zahraničných režisérov, a naopak, zahraničné hry režírované domácimi divadelníkmi.

Znie to ako dokonale premyslený plán.

A navyše má aj svoju „oblúkovú“ logiku. Začínali sme menej riskantnými, doslova atraktívnymi titulmi, pri ktorých bol predpoklad, že prilákajú divákov. Postupne sme pridávali náročnejšie, divácky neoverené texty, navyše netradične inscenované, do ktorých sme šifrovali viacvrstevnatejšie odkazy, a čakali, ako na ne diváci zareagujú. Bolo to veľké riziko, ale oni to prijali pozitívne. Celý čas s nami udržali krok. Minulá sezóna bola z hľadiska experimentu najsilnejšia.

Darina Abrahámová Zdroj: Miroslava Spodniaková

Túto sezónu prevažujú medzi premiérami overené tituly. Shakespeare, Dostojevský, Ibsen, Tolstoj, Sofokles.

Oblúk sa uzatvára a veľké dobrodružstvo sa pomaly končí. Opäť zdanlivo vsádzame na istotu, čo je vlastne dosť nelegitímny pojem, ktorý sa v divadle často zvrtne. Bude to hádam aj istá úľava nielen pre divákov, ale i pre hercov, ktorí sa opäť popasujú so stáročiami overenými postavami. To však neznamená, že sa vraciame k archaickým vykopávkam, práve naopak, budeme sa snažiť nachádzať aj v starších hrách prepojenie na súčasnosť.

Aký je ústredný motív aktuálnej sezóny?

Dovolím si ho interpretovať trochu autonómne. V centre nepochybne stojí silný hrdina, respektíve hrdinka. Bytosť, ktorá stúpa nahor alebo, naopak, padá na dno. Ide o rozporuplné postavy, pri ktorých je kladený dôraz na ich individualizmus, taký príznačný pre dnešnú dobu. Hlavnými hrdinami premiér budú Falstaff, Richard III., Antigona, ale aj Heda Gablerová. Ale opäť aj silná otázka, ako veľké dejiny vojny a mieru zasahujú naše najintímnejšie súkromné osudy.

Čo môže divákovi povedať dvetisíc štyristo rokov starý Sofokles?

Jeho hra Antigona sa odohráva v ideologicky a mocensky zorganizovanom svete. Kľúčovou je v nej otázka, či a ako môže slobodný, odvážny jednotlivec ovplyvniť tvrdohlavé a kruté rozhodnutie mocných. Či zdanlivo slabá, krehká, neskúsená, ale čistá mladá žena dokáže poraziť moc svojím akčným gestom a zároveň bojovať so svojím osudom. Antigona je rebelka. Je hlasom rozhnevaného ľudu. Vystupuje radikálne, často bez uvedomenia si dôsledkov. Okrem inteligencie a hrdosti je aj plná citu, čo ju bolestne zaskočí. Prekročenie miery a dôsledky tohto postoja sú silnou témou práve dnes.

Darina Abrahámová Zdroj: Miroslava Spodniaková

Ako vidíte jej vzburu vy?

Každý by mal mať právo nahlas formulovať názor na to, čo podľa neho nie je správne. Nie každý má chuť a odvahu. Antigona tú guráž mala. Mladí ľudia ju mávajú, netreba ich lámať, skôr chápať. Je však dosť zlé, keď výsledkom nie je ozajstná zmena, ale len ľudské sebaobetovanie. Keď človek zbytočne doplatí na hrdinstvo vlastným životom. Niekedy by pritom stačilo len lepšie načasovanie, viacej pochopenia, menej egoizmu a chamtivosti mocných. Antigonu obdivujem, ale radšej by som k nej chodila len na nedeľné obedy či žúrky.

Kde vidíte hrdinstvo vašej práce?

Keď prijmete fakt, že sa vám nedarí presvedčiť hercov, že hra bude zaujímať publikum, hlboko ho osloví alebo šťastne rozosmeje. Napokon to je skoro fuk, podstatné je, že vy vidíte ideálny koniec a ste skoro sám. A musíte veriť najmä sebe a svojmu rozhodnutiu. Našťastie tá satisfakcia na konci väčšinou príde, je to krásne, ale vysiľujúce.

Ktorá vaša inscenácia bola najodvážnejšia?

Z tých posledných Nevina od poprednej nemeckej dramatičky Dey Loher. Je to súčasná hra, ktorá geniálne reflektuje straty istôt v rýchlo sa meniacom svete a dotýka sa aj tém chudoby, migrácie či terorizmu. Ale najmä akejsi vyprahnutej a vyprázdnenej samoty nešťastných, túžiacich, nenaplnených, hoci materiálne viac-menej zabezpečených ľudí. Na odobrenie tohto titulu som čakala celé dva mesiace. Roman Polák sa totiž obával, či nebude text pre diváka príliš náročný. Napokon sme ho nasadili na javisko veľkej sály. 

Darina Abrahámová Zdroj: Miroslava Spodniaková

Neprekáža vám, že Nevina nie je stále iba vypredaná?

Na inscenáciu v nádhernej scéne Evky Rácovej a minimalistickej réžii Eda Kudláča chodí oveľa viac návštevníkov, než sme čakali. Nie je povinnosťou ani úlohou divadla uvádzať len také hry, ktoré urobia sto vypredaných repríz. SND potrebuje aj náročnejšie hry, ktoré narúšajú či obohacujú vžité očakávania a posúvajú vpred estetické či technické kritériá. To je aj prípad inscenácie Fanny a Alexander, ktorá vznikla podľa filmu Ingmara Bergmana. Režisér Marián Amsler ju poňal formou „živého kina“ dosť inovatívne na to, aby sa podľa kritikov v ankete Dosky stala najlepšou inscenáciou sezóny 2015/2016.

Ktorú inscenáciu by ste označili za politicky angažovanú?