Prvý pokus eurozóny a Cypru o vyriešenie jeho akútnych finančných bolestí sa nepodaril. Nielenže sa nepomohlo chorému, navyše sa vlastným skalpelom porezal sám operatér. Cyprus je síce jednou z najbezvýznamnejších ekonomík euroklubu, lenže práve vďaka nemu bola napospas vystavená budúcnosť celého spolku. Nešlo ani tak o možné priame straty pre prípad bankrotu tohto ostrovného hospodárstva ako skôr o hrozbu návratu nestability a šírenie infekcie do ďalších krajín. Chvíľu sa totiž už možno niekomu zdalo, že sa na starý kontinent vracia pokoj, že Európa sa poučila z vlastných chýb a že už má všetko viac-menej pod kontrolou. Lenže udalosti a rozhodnutia posledných dní ruka v ruke s tým, ako sa komunikovali navonok, tento prehnaný optimizmus schladili.
O problémoch Cypru sa vie dlho. Napriek tomu sa riešenie opäť hľadalo, ako to už v poslednom období býva bežnou praxou, narýchlo a nadránom. Nič proti celonočným rokovaniam. Avšak je na mieste po skúsenostiach z minulosti pýtať sa, či náhodou únava a vyčerpanie, ktorým sa, predpokladám, nevyhnú okolo druhej, tretej ráno ani ministri a ich poradcovia, nie sú pre konečné výsledky trochu kontraproduktívne.
Prvý dohodnutý plán mal Cypru zabezpečiť od partnerov pomoc vo výške desať miliárd eur. Jeho súčasťou však bolo okrem iného aj to, že na vklady v tamojších bankách bude uložená jednorazová špeciálna daň. Pri sumách nad stotisíc eur vo výške 9,9 percenta a pri sumách pod túto hranicu vo výške 6,75 percenta.
Lenže tu narážame na zásadný problém, ako sa napokon čoskoro ukázalo. Nie je to tak dlho, čo Európska únia v snahe ubezpečovať sporiteľov a chrániť tým stabilitu dochrámaných bankových systémov v niektorých krajinách s pompou vyhlasovala, že ľudia s vkladmi do stotisíc eur majú svoje peniaze garantované a nemusia sa o ne báť. Ako teda obyčajný človek, neznalý únijných hier so slovami, má chápať, že by mal o časť peňazí prísť?
Malo ísť o jednorazové opatrenia, ktoré sa týkajú iba Cypru. Lenže spomenutú otázku si môže položiť aj akýkoľvek iný Európan. Predsa len – kto vie, čo bude o pár týždňov, mesiacov či rokov u neho doma. A takí Taliani či Španieli, ktorých ekonomiky práve nekvitnú a nad ich krajinami sa vznášajú hrozby, že tiež budú musieť žiadať o pomoc, by mohli byť právom znepokojení. Čisto formálne by sa jednorazovým zdanením vkladov do stotisíc eur nič neporušilo. Právo takú možnosť pripúšťa. Lenže výsledok je, že čo sa zdalo isté, už isté nie je.
Ďalší zmätok vzniká pri pohľade na mediálne prestrelky medzi jednotlivými inštitúciami a predstaviteľmi členských krajín, ktože za najviac kontroverznou časťou záchranného plánu stál. Všetci si umývali ruky. Nepriznávala sa k tomu Európska centrálna banka, Nemecko ani Európska komisia. Podľa nej bol za to zodpovedný sám Cyprus, ktorý vraj chcel uplatniť daň na všetkých sporiteľov. V takom prípade je však dosť zarážajúce, že cyperský parlament nielenže návrh odmietol, ale najmä zaň nehlasoval ani jeden jediný zákonodarca.
Atmosféra v eurozóne pre cyperské chorľavenie zhustla, aj keď sa na druhý pokus našlo riešenie. Bremeno záchrany by mali niesť veľkí sporitelia. Miera zdanenia nepoistených vkladov nad stotisíc eur ale ešte nie je známa. Malým sporiteľom sa kontroverzný a nepopulárny krok na rozdiel napríklad od bohatých Rusov, hojne využívajúcich cyperské banky, vyhne. Teda aspoň priamo. Cyprus síce zostane v eurozóne a bude prinajmenej na chvíľu zachránený, je však jasné, že jeho budúcnosť nie je ružová. Príde o status daňového raja či prístavu pre peniaze bohatých. A reálne dôsledky záchranného plánu a s nim súvisiacich vecí na chorú ekonomiku sa ešte len ukážu.
Eurozóna môže byť na prvý pohľad rada, že napokon predsa len zachránila svojho člena pred bankrotom. Navyše ak na pomoc nepribehlo Rusko, ktoré by to, samozrejme, nerobilo z nejakého prílišného altruizmu, ale kvôli sebe –či už pre bohatých Rusov s vkladmi v cyperských peňažných ústavoch alebo pre rozšírenie sféry svojho vplyvu. Lenže je tu aj druhá strana mince. Napätie a neistota sú do určitej miery späť. Rovnako ako otázka, či je Európa naozaj schopná ukočírovať svoje dlhy a problémy.
Autor je spolupracovník TRENDU.
