Cukrárska dynastia prežila dve znárodnenia a ďalej drží spolu

Na úvodnej fotografii zľava: synovia Andrej, Richard a Dávid, manželka Anikó, otec Rudolf, dcéra Alexandra a zať Peter Pál.

Tradíciu značky Wagner založil jeho otec Ján, rodený Topoľčanec. V roku 1946 sa stal certifikovaným cukrárskym majstrom, o rok neskôr už mal vlastnú cukráreň v Čalove (dnešný Veľký Meder) a svojmu remeslu sa venoval celý život. Keď to politický režim umožňoval, podnikal. A keď nie, viedol za socializmu prevádzku cukrárne pri Miestnom národnom výbore v Čalove.

Nastupujú aj deti

Po opakovanom znárodnení rodinného podniku v rokoch 1950 a 1968 si po jeho reštitúcii v roku 1990 založil ako šesťdesiatnik živnosť. O vyše pätnásť rokov, keď už pracovné tempo príliš nestíhal, prevzal podnik mladší syn Rudolf. Ten odišiel zo spoločného biznisu s bratom Ladislavom, s ktorým mali vo Veľkom Mederi pekáreň. Dovtedy sa otec so synmi príliš o nástupníctve vo firme nebavil. Rád si veci riadil sám.

Neskôr sa k tradícii pridal aj starší brat. Tiež podniká pod značkou Wagner, biznisy bratov sú však oddelené. Ladislav má v obci vlastnú cukráreň. „Ale pomáhame si. Napríklad keď brat súrne potrebuje nejaké suroviny, príde a nie je problém požičať. A naopak,“ opisuje R. Wagner.

V jeho cukrárňach a výrobni už postupne pracujú všetky jeho štyri staršie deti. Dve mladšie dcéry ešte chodia do škôlky a základnej školy. Výroba zákuskov a cukráreň v Mederi sídlia vo wagnerovskom rodičovskom dome. V bývalej obývačke sedí účtovníčka, v pôvodných izbách sú dielne. Firma produkuje okolo štyridsať druhov zákuskov denne, cez víkendy takmer dvojnásobok.

Väčšina sladkých pochúťok smeruje do vlastných prevádzok, menej ako polovicu dodávajú do iných cukrární, kaviarní či hotelov. Navyše robia torty na rôzne oslavy. Pred tromi rokmi dokonca dodávali zákusky na samit európskych premiérov v Bratislave.

Zákusky od Wagnerovcov Zdroj: Maňo Štrauch

Práca s rodinou

Rodina zamestnáva vrátane jej členov takmer štyri desiatky ľudí. A ak si väčšie objednávky vyžadujú dodatočnú pracovnú kapacitu, aj do pätnásť brigádnikov. Pre eseročku ARW, ktorá rodinný biznis zastrešuje, pracuje aj manžel najstaršej dcéry či manželkin brat. Rudolf a jeho manželka Anikó sú konateľmi firmy ARW.

V súčasnosti prevádzkujú štyri cukrárne. K prvej vo Veľkom Mederi postupne v rokoch 2008 a 2012 pribudli dve v Dunajskej Strede a naposledy v roku 2013 prevádzka v Bratislave. Tá sídli v dizajnovom obytnom dome Gaudí v bratislavskom Ružinove.

Manželom sa priestor v tejto budove pozdával už dlhšie. A keď zistili, že je voľný, išli do zariaďovania cukrárne aj napriek tomu, že tesne predtým jednu otvorili. Finančne ich to dosť vyčerpalo a prvý rok im nebolo všetko jedno. V Bratislave ich navyše až tak klienti nepoznali. Ale posledné dva roky sú už výrazne lepšie, a tak významnej časti úverov i evidovaného nedoplatku na dani sa pravdepodobne zbavia ešte pred prázdninami. Keď daňovo uzatvoria rok 2015.

U Wagnerovcov sa popri miešaní karamelu riešia s menšími potomkami domáce úlohy i ostatné rodinné záležitosti

Keďže rodina robí spolu, navyše v rodinnom dome, prácu sa veľmi nesnažia, a ani príliš nemôžu oddeliť od rodinného života. Popri miešaní karamelu riešia napríklad s menšími potomkami domáce úlohy. Azda jednou z mála nevýhod rodinnej firmy, aspoň podľa Wagnerovcov, je fakt, že na dovolenku nemôžu odísť všetci naraz. Vtedy preberajú chod prevádzok najstaršie deti.

Neoddeliteľné prepletenie firmy a rodiny potvrdzuje aj spôsob, akým sa R. Wagner zoznámil s manželkou. „Jej mama ju k nám priviedla na brigádu a mne sa hneď veľmi zapáčila. Už prvý večer som ju odprevádzal domov a sme spolu doteraz,“ spomína.

Na otázku, ako vnímajú deti, že musia pracovať a pokračovať v rodinnom biznise, odpovedá: „Ťažko tomu dať právnu formu. Skrátka treba vzor.“ On sám už ako šesť- či sedemročný pomáhal rodičom v ich cukrárni – odnášal poháre zo stolov, umýval riad. A musel tomu venovať oveľa viac času, ako keď idú iné deti vyniesť smeti. Ale rodičia mu povedali, že to proste treba spraviť. „Nevnímal som to ako niečo tragické. Bol som s mamou, otcom, bratmi, boli sme spolu, hoci aj takto. Občas ma pohladili, občas pochválili, to bola moja motivácia,“ opisuje R. Wagner, zatiaľ jediný vlastník firmy ARW, svoje detstvo.

Jeho deti dnes sem-tam na výpomoc v podniku frflú. Uvedomujú si však, že ak rodinné receptúry posunú cudziemu človeku, vždy je tam riziko, že sa osamostatní a začne ich vyrábať sám. To je pre nich konkurencia.

Už sa im prihodilo, že zamestnanca naučili, ako sa pečú zákusky. Po čase odišiel a teraz má cukráreň o niekoľko dedín ďalej a berie im zákazníkov. Na väčšine rodinných značiek a receptov má zásluhu práve Rudolf, jeho otec Ján zasa zanechal recepty povestnej wagnerovskej čokoládovej zmrzliny či krémešov.

Vizitka ARW
(tis. €)

Biznisové hodnoty

Za veľký problém gastronómie považujú Wagnerovci nazeranie personálu i majiteľov na klientov. Väčšinou zákazníkov vnímajú ako tých, ktorí priniesli peniaze. No tí poctivejší ich berú ako hostí. Rozdiel vo vnímaní je jasný už z vyslovenia oboch slov. Má to však aj odvrátenú stránku. Nie všetci hostia si toto pomenovanie zaslúžia. Aj v cukrárňach Wagnerovcov sa už vyskytli prípady, že niekoho odmietli obslúžiť. „Boli to ľudia, ktorí si mysleli, že ak majú vo vrecku veľa peňazí, tak sa môžu správať ako tí, ktorí stoja nad obsluhou.“

Kľúčové podnikateľské princípy prevzal R. Wagner od rodičov. „Som mimoriadne ovplyvnený ich myslením.“ Otec bol „keťas“, z maďarčiny kšeftár. Dokázal veci zariadiť, zarobiť peniaze. Poctivosť podnikania však získal najmä od maminho otca, ktorý bol mäsiar. Hovorieval, že ešte pred vojnou sa najlepšie mäso predávalo a z toho ďalšieho sa varilo. V socializme sa zasa to horšie predávalo a najlepšie rozdalo vyvoleným.

Silný vplyv zakladateľa firmy cítiť aj v odpovedi na otázku, ktoré obdobie bolo pre Wagnerovcov najťažšie. „Najhoršie bolo, keď otec starol. Lebo chcel, aby sa veci robili ešte tak, ako ich robieval on. Ale medzitým sa zmenilo aj právne prostredie, aj stroje na výrobu boli iné, aj postupy,“ dodáva súčasná hlava biznisu. Zároveň však priznáva, že postupne aj on začína mať túto črtu a s pribúdaním rokov čoraz viac odmieta všetko nové. Napríklad technológie.

A čomu sa najviac počas podnikania naučili? Že v súčasnosti už nedodávajú na faktúru, ale výlučne za hotové. Majú zlú skúsenosť z predošlého podnikania v pekárni. Keď ju s bratom zatvorili, ostali im nevymožené splátky od odberateľov – pohľadávky za takmer 50-tisíc eur.

Zakladateľ cukrárskej značky Wagner Ján s manželkou Priskou a synom Rudolfom, ktorý dnes rodinnú firmu vedie. Zdroj: archív Wagnerovcov

Cena za kvalitu

Zákusky Wagnerovcov nepatria k najlacnejším. Vysvetľujú to investovaním do kvalitných surovín. Nikdy napríklad nepoužívali hotové šľahačky, ktoré sú lacnejšie. Obsahujú však aj rôzny podiel sóje a pridaných prímesí, čo je v šľahačke potom aj cítiť. Preto si vždy chystajú vlastnú.

R. Wagner v tejto súvislosti tvrdí, že ich konkurenti, ktorí predávajú lacnejšie krémeše, majú potom vyššie marže. Pretože ak niečo kúpite za desať centov a pridáte si štyristo percent, tak predávate dokopy za 50 centov. Ale kto nakúpi suroviny za 30 centov, tak už nemôže pri rovnakej marži predávať za 1,50 eura. To by trh neakceptoval.

Tržby ARW od krízového roku 2009, keď nepresiahli stotisíc eur, kontinuálne rastú. V roku 2014 už tesne prevýšili 670-tisíc eur. Ale čistý zisk za rovnaké obdobie sa neprehupol cez 4,2 tisíca eur. Firma má totiž vysoké splátky úverov a lízingu, popritom aj investície do pribúdajúcich prevádzok. Celková zadlženosť spoločnosti ARW podľa portálu Finstat.sk presahuje 75 percent.

Wagnerovci si pritom vedia predstaviť, že by mali aj viac cukrární. Pribúdajú im zhruba po každých troch rokoch a podľa tohto algoritmu by mali novú prevádzku otvárať onedlho. Problém však majú s dostatkom kvalifikovaných ľudí na trhu.

V Mederi má napríklad pracovisko cukrárska učňovka. Tamojšia vedúca majsterka im zvykne pred koncom školského roka oznámiť, koľkých absolventov by im odporučila. Vlani to nebol ani jeden. Predtým to bol jeden či dvaja absolventi. Sami sú za rok schopní zaučiť do remesla troch ľudí, z ktorých minimálne jeden, ale niekedy aj viacerí časom odídu. Občas už po štyroch mesiacoch. A založia si vlastnú cukráreň alebo idú za vyšším zárobkom.

„Sami chodíme na rôzne školenia do Budapešti, Prahy, kde naši dodávatelia volajú cukrárov z Belgicka či Francúzska. Stojí to síce veľa peňazí, ale dosť sa naučíte. Ale pracovať s človekom, ktorý donesie papier, že skončil učňovku a vy ho požiadate, aby umyl riad, no on to neurobí poriadne, to sú vyhodené peniaze,“ konštatuje R. Wagner.

Chyby ako investícia

Podľa majiteľa firmy je ľahšie riadiť zamestnancov ako rodinu. Pretože jej členovia majú často vlastný názor, ako niečo treba spraviť. Priznáva však, že na to, aby človek získal skúsenosti, potrebuje spraviť nejaké chyby, ktoré aj niečo stoja. „Ak to členom rodiny neumožníte a neberiete to ako investíciu do budúcnosti, hoci to rozhodnutie nie je najlepšie, tak to nie je dobrý prístup,“ vraví R. Wagner.

Občas sa stane, že dieťa predsa len môže priniesť lepšie riešenie. Preto svojim potomkom necháva voľné pole pôsobnosti. Ak totiž dieťa spraví zlé rozhodnutie, poučí sa z neho. Ak si to neuvedomí, upozorní ho na to zvyšok rodiny.

Deti chcú v rodinnom podniku pokračovať. Podpísalo sa to aj pod výber školy syna Andreja aj zaťa Petra. Obaja išli na vysoké školy s ekonomickým zameraním, pretože rodina doteraz ekonomickú stránku – účtovníctvo a dane – riešila skôr intuitívne ako odborne. Chceli by to pritom robiť profesionálnejšie, lebo občas dodatočne zistili, že zaplatili na daniach zbytočne veľa peňazí.