Compass Architekti: Chceme urobiť z Bratislavy mesto

Architekti zo štúdia Compass sa na tom podieľajú. Či už ide o aktuálne projekty Urban Residence, Ahoj Park, plánovaný prerod územia Cvernovky či veľký koncept rozšírenia centra o Nové Lido – všetky majú za cieľ prispieť ku kompaktnosti mesta a lepšiemu zážitku z Bratislavy. Juraj Benetin a Matej Grébert, ktorí ateliér vedú, si na tomto prístupe budujú meno a nemajú núdzu o zákazky.

Tvrdíte, že problém Bratislavy je jej chýbajúca kontinuita. Čo to znamená?

Juraj Benetin: Začnime širšie. Nedá sa povedať, že by Slováci boli známi mestskou kultúrou. Veľmi dlho sme nemali poriadne mesto a boli sme rurálny národ. Preto nemáme mestskosť úplne v krvi. Stále sa učíme mestu rozumieť, vnímať ho a spravovať. Veci, ktoré sú v európskom kontexte prirodzené, u nás nie sú.

Navyše – väčšie mesto máme len jedno. Problém chýbajúcej kontinuity v Bratislave je najprv v priestore – všade narážate na bariéry, hradby, vyleštené budovy prechádzajú do rozbúraných bahnísk. Okrem toho chýba časová kontinuita. Bratislava často potláčala svoju históriu. Keď zaprela Rakúsko--Uhorsko, bola tu na chvíľu československá identita, potom slovenská, neskôr socialistická. Dnes končí štádium, v ktorom sme zapreli socializmus. Dvadsať rokov nadávame na sídliská, pritom tvoria štvrtinu mesta a nejako s tým musíme žiť. Ako Bratislava vyzerá, súvisí s tým, že stále robíme hrubé čiary. Myslíme si, že všetko musíme vymyslieť nanovo.

Matej Grébert: Architektúra je zrkadlo spoločnosti. Každá epocha, ktorú Bratislava zažila, chcela, aby mesto bolo jej obrazom. Extrémne to bolo v 20. storočí, keď sa ich prestriedalo veľmi veľa. Ovplyvnilo to aj tvorbu mesta. V západnej Európe sa to dialo prirodzenejšie. Mesto sa rozširovalo smerom od centra v blokovej štruktúre, a preto rástlo kompaktne. My sme v dobe sídlisk vytvárali satelity, ktoré boli od seba veľmi vzdialené, a mesto nedržalo pokope.

Je v tomto Bratislava špecifická? Alebo je to všeobecný problém miest bývalého východného bloku?

MG: Špecifikum Bratislavy je priestorový luxus, ktorý vidno najmä na sídliskách. V zásade je príjemné, že domy sú od seba vzdialené dva- alebo trikrát viac ako povoľuje svetlotechnika. A že je tam nízky koeficient zastavanosti. S tým však súvisí aj náročnosť na údržbu verejných priestorov, dĺžka komunikácií a vzdialenosti medzi mestskými časťami, ktoré by mohli byť tretinové. K tomu si zoberme náklady na správu komunikácií a parkov – to sú zdroje, ktoré by sa dali ušetriť. Ak by dnes bola k dispozícii zelená lúka a občania by hlasovali o želaných parametroch tvorby mesta, tak by sme zrejme dospeli k niečomu inému, ako to vyzerá teraz.

Zdroj: Maňo Štrauch

Vaše aktuálne projekty ako Cvernovka, Urban Residence či Ahoj Park prispievajú k tvorbe želanej kontinuity, keďže vypĺňajú prieluky po priemyselných areáloch. Ide tu o prirodzený posun hranice periférie a rozširovanie centra mesta?

MG: Z toho, čo sa teraz deje, mám dobrý pocit práve preto, že je to prirodzený proces. Mesto sa mení a odzrkadľuje sa to aj v cenách nehnuteľností. Najdrahšie sú v centre, tak ako je to všade na svete. Jadro mesta kumuluje ekonomickú silu, stáva sa magnetom a postupne ho obaľujú ďalšie územia. Bratislava doteraz rástla skokovito, po sídliskách. Dnes sa centrum začína dopĺňať prirodzene. Všetky tie medzipriestory začínajú nadobúdať zmysel.

JB: Náš ateliér mal dvakrát veľké šťastie. Keď sme začínali, zažili sme prvý boom, ktorý nám veľmi pomohol. Ako veľmi mladí sme navrhovali celú mestskú časť. Nebolo to preto, že by sme boli šikovnejší ako iní. Mali sme jednoducho šťastie na obdobie rokov 2005 a 2006. Dnes zažívame postindustriálny boom a 80 percent vecí, ktoré máme na stole, je práve postindustriálna premena. Opäť je to veľké šťastie. Teší nás, že sa na tom podieľame, a sme radi, keď sa stavia. Ale musí to mať víziu.

Bratislava má centrum, ale nie je jasné, čo sa deje okolo. Mestu by pomohol viac polycentrický princíp, potrebovalo by si nájsť centrá periférneho života. Práve okolo Cvernovky či Račianskeho mýta môžu vzniknúť menšie centrá, ktoré majú svoju spádovú oblasť. To je výzva pre post-industriálnu premenu – aby miesta, ktoré vznikajú, mali aj vlastnú identitu.

Nepodporil prvý boom rozpadnutosť mesta tým, že sa živelne robili veľké projekty, ktoré sa často nedokončili alebo mali zlú kvalitu?