V čom sa Marx mýlil a v čom mal pravdu

Tlačiareň v Lipsku vytlačila tisíc kusov prvého zväzku knihy Kapitál: Kritika politickej ekonómie od Karla Marxa. Odvtedy ubehlo už stopäťdesiat rokov. Na Slovensku sa však stále píše „len“ 28. rok od konca totalitného režimu, ktorý Marx ideovo založil. Aj preto sa o tomto nemeckom mysliteľovi v stredoeurópskom kontexte píše ťažko. No takmer tri dekády od revolúcie by už mohli byť dostatočným odstupom na jeho triezve hodnotenie.

Kritika klasických ekonómov

Kapitál, ktorého tri zväzky autor pripravoval viac ako tridsať rokov, je v prvom rade kritikou klasickej ekonómie konca osemnásteho a začiatku devätnásteho storočia. Teda prvých britských ekonómov ako Adam Smith a David Ricardo, ktorí objavili a propagovali blahodarné vplyvy hospodárskej slobody a konkurencie. Napríklad zákona „neviditeľnej ruky“ trhu: tá vedie podnikateľov sledujúcich svoj vlastný zisk na konkurenčnom trhu k ponuke čo najkvalitnejších tovarov a služieb za čo najnižšiu cenu. Ak by sa správali inak, o zákazníkov aj zisk by rýchlo prišli. Z nízkych cien a kvality potom profituje celá spoločnosť.

Vykorisťovatelia

Marx týmito prvými ekonómami opovrhoval, nazýval ich vulgárnymi či buržoáznymi. Podľa jeho mienky len podporovali vykorisťovanie pracujúcich vlastníkmi kapitálu: pôdy, strojov a budov. Vlastníci firmy si podľa Marxa nespravodlivo privlastňujú všetku pridanú hodnotu, ktorú pre nich vytvoria zamestnanci. Na platoch a odmenách im vyplatia len jej časť. Biznis ich takto podľa Marxa obohacoval „len“ preto, že boli vlastníkmi kapitálu.

Ani kritika A. Smitha, D. Ricarda či Johna Stuarta Milla myšlienkovému otcovi komunizmu nezabránila prevziať od nich teóriu hodnoty tovarov, ktorá počítala len s množstvom práce potrebnej na ich produkciu. Ak na výrobu topánok treba dvadsať človekohodín, ich hodnota bude dvakrát väčšia ako hodnota stola, ktorý vyžaduje len desať človekohodín, myslela si až do druhej polovice devätnásteho storočia väčšina ekonómov.

Takto však ceny v hospodárstve nefungujú: hodnotu výrobkov v peniazoch určuje pomer ponuky a dopytu. Popri nákladoch záleží aj na tom, ako veľmi ich ľudia požadujú. Načo vyrábať produkt, ktorý si nik nechce kúpiť?

Mzdy a produktivita práce

Nesprávna teória hodnoty založená na množstve práce viedla Marxa v Kapitáli k tvrdeniu, že „hodnota pracovnej sily je hodnota životných prostriedkov nutných na udržovanie života majiteľa pracovnej sily“. Táto úvaha viedla filozofa k presvedčeniu, že zamestnanci v kapitalizme vždy dostanú na výplate len nevyhnutné minimum a zvyšok si privlastnia kapitalisti. A ak aj mzdy chvíľu rastú, tak ide len o ich dočasné kolísanie.

„Problém s Marxom nie je ten, že jeho analýza je nezmyselná, ale že jeho riešenia sú oveľa horšie ako choroba, ktorú chcel liečiť.“

Aj keď sa Marx venoval tiež rozdielom miezd medzi krajinami – anglické boli v tom čase citeľne vyššie ako nemecké – a ich vzťahu k produktivite práce, neprikladal tomuto súvisu veľký dôraz. V čase spriemyselňovania prúdili z vidieka obrovské masy ľudí do miest, čím zvyšovali ponuku pracovnej sily. To umožňovalo držať jej cenu nízko a pracovné podmienky mizerné. Keď Kapitál vznikal, mal pracovný deň dĺžku dvanásť hodín a práca detí bola bežná.

Aj keď k súvisu miezd a celkovej produkcie Marx neskôr príšiel v časti o akumulácii kapitálu, dôležitejšie preňho stále ostalo to, že žiadnym rastom platov sa neruší vzťah závislosti zamestnancov od zamestnávateľov. „Vzostup ceny práce v dôsledku akumulácie kapitálu označuje v skutočnosti len to, že dĺžka a ťarcha zlatej reťaze, ktorú si námezdný robotník sám ukul, dovoľujú trocha ju povoliť,“ vyšlo v slovenskom vydaní knihy z roku 1955.

Choroba a liek

Pridanú hodnotu samotných podnikateľov a manažérov Marx skôr ignoroval. Dnešná ekonómia chápe zisk ako odmenu za nespotrebovanie všetkých zdrojov. Kapitál vzniká šetrením, odopieraním si spotreby, za čo podnikateľ očakáva výnos. Marxova teória kapitálu prehliadala stratové firmy a tiež riziko, ktoré musí kapitalista na trhu podstúpiť, aby svoj majetok dokázal zhodnotiť.

„Problém s Marxom nie je ten, že jeho analýza je nezmyselná, ale že jeho riešenia sú oveľa horšie ako choroba, ktorú chce liečiť,“ vystihol v máji trefne britský The Economist. Aké je totiž Marxovo riešenie domnelého vykorisťovania? Komunistická revolúcia, ktorá by znárodnila vlastníctvo výrobných prostriedkov – tak, aby z neho mohli profitovať všetci. Viacero pokusov o takýto politický a ekonomický systém však vo svete zlyhalo. Nie preto, že by