V čom bol Gašpar profesionál

Ani podľa nového predsedu vlády teda problém nie je v tom, ako si T. Gašpar plnil povinnosti šéfa Policajného zboru, ale v niečom inom. Vraj časť verejnosti podľahla mylnému a vecne neopodstatnenému dojmu, že T. Gašpar by už nemal byť prezidentom Policajného zboru. A pre pokoj v krajine s ním premiér dohodol jeho kultúrny a civilizovaný odchod z postu.

Ak si niekto myslí, že na dôvodoch, prečo musí T. Gašpar odísť, nezáleží, lebo podstatné je iba to, že odchádza, tak sa mýli.

Odstúpenie každého štátneho funkcionára je dôležité, lebo sa prostredníctvom individuálnych prípadov formujú pravidlá verejného života. Ak sa namiesto záveru, že T. Gašpar musel odísť, lebo sa spreneveril voči svojim povinnostiam, presadzuje tvrdenie, že odíde iba preto, lebo „ulica“ si vyžiadala jeho likvidáciu, tak ide o dva vylučujúce sa výklady, ktoré nedovoľujú, aby došlo k spoločenskej katarzii.

Odchod T. Gašpara nemá ozdravný ani očistný charakter, aký by mohol mať, keby spolu s jeho pádom došlo aj k jednoznačnému odsúdeniu toho, čo vo verejnom živote predstavoval.

Prípad premlčania

Keby T. Gašpar bol naozaj špičkovým či maximálnym profesionálom, tak by sa jeho profesionalita musela prejavovať vo všetkom, čo ako policajný funkcionár robil. Profesionalita totiž nie je a nemôže byť selektívna. Ak sa v niečom uplatňuje a v niečom nie, tak o žiadnej profesionalite nemôže byť reč.

Prípadov, keď sa odchádzajúci prezident Policajného zboru nesprával ako profesionál, sa počas jeho dvadsaťpäťročnej kariéry nazbieralo dosť. Spomeňme aspoň niektoré a začnime tými, keď ešte T. Gašpar nebol policajným prezidentom, ale „iba“ šéfom Úradu boja proti korupcii (ÚBPK).

V roku 1997, v čase, keď bol generálnym riaditeľom Plastiky Nitra Ľubomír Jahnátek a členom jej predstavenstva Juraj Široký, „neznámy páchateľ“