Zoskupenia, o akých ešte Tomáš G. Masaryk hovoril, že sú „patologickou sedlinou“, vyšli do ulíc, aby dali najavo, že v zozname objektov nenávisti majú novú položku. Kotlebovci už dávno neboli takí smelí ako v sobotu, lebo pochodovali s pocitom, že hovoria a konajú v mene väčšiny.
V máji tohto roku, keď sa utečenecká kríza dramaticky zhoršila, Európska komisia prišla s návrhom, aby aspoň utečencov zo Sýrie a Eritrey prevzali na azylové konanie iné štáty ako Taliansko či Grécko. Išlo o utečencov, ako ich definuje medzinárodné právo, teda o ľudí, ktorí si útekom zachraňovali život. Namiesto toho, aby naši činitelia verejnosti vysvetlili, že nejde o ekonomických migrantov, ale o utečencov, a že iba prijmeme ich žiadosti o azyl a posúdime, či si ochranu zaslúžia, hovorili neuveriteľné veci. Napríklad predseda vlády vo verejnoprávnej RTVS povedal: „Boli by ste prekvapení, koľko medzi nimi môže byť už nainfikovaných ľudí z hľadiska terorizmu.“
Zdroj: ilustrácia - Danglár
<strong>Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška</strong>
To, že ide o nešťastníkov, ktorí ušli „pred systematickým a cieleným vraždením“, a preto by sme voči nim mali prejaviť „elementárnu ľudskú solidaritu“, mal odvahu povedať – ako jeden z mála – prezident Andrej Kiska.
Väčšina politickej reprezentácie kopíruje väčšinový postoj verejnosti: necíti solidaritu s utečencami ani solidaritu s členskými štátmi Európskej únie, ktoré sa pre migrantov dostali do ťažkostí.
Kvóty na utečencov určite nie sú ideálnym ani systémovým konceptom, lebo sú riešením núdzovým. Keby vláda Roberta Fica odmietla kvóty s odôvodnením, že je potrebné hľadať celourópske riešenie, na ktorom sa Slovensko chce a bude podieľať, vtedy by sa ich odmietnutie dalo ako-tak pochopiť. Lenže naša vláda kvóty odmieta a nič iné neponúka – iba „solidaritu“ na dobrovoľnej báze, lebo ako povedal minister vnútra Robert Kaliňák, „povinná solidarita je mimoriadne škodlivá“.
Taliansky premiér Matteo Renzi právom očakáva pomoc a podporu od iných krajín únie a pre prípad, že sa jej nedočká, pripravuje plán B. Keby k nemu došlo, členské štáty by sa zachraňovali bez ohľadu na to, čo to spraví s ostatnými. Na otázku, kto by najviac doplatil na fakt, že sa únia zo solidárneho a zmluvného spoločenstva zmení na zoskupenie štátov, z ktorých každý sleduje iba svoj vlastný záujem, nie je ťažké odpovedať. Pre veľké a silné štáty nemá vzájomná solidarita existenčný význam, kým pre malé je únia bez solidarity veľmi nehostinným miestom.
Ak sa solidárny základ únie rozpadne, ruiny projektu nedopadnú celou ťarchou na Nemecko či Veľkú Britániu, ale na krajiny, ktorých politici nepochopili, že solidarita bola hlavný konár, vďaka ktorému sedeli v únii.
Autor pracuje v nadácii Zastavme korupciu.
