Čo vytláča slovenských lekárov za hranice? Nie je to len plat

Nie je žiadnou výnimkou, ak na vás ambulantná sestra namiesto pozdravu spustí slovnú spŕšku, aby ste láskavo nevyklopkávali na dvere a čakali. Rovnako, ak máte v nemocnici na rannej vizite pocit, že za vami prišiel sám Pán Boh a nie človek ako vy. Čo musí trápiť zdravotníkov, ak sa takto správajú?

Hlavne kvôli štrajkom lekárov z konca roka 2011 či nedávnym hromadným výpovediam zdravotných sestier si mnohí myslia, že jediné, o čo im ide, je plat. Ako priznávajú samotní doktori, pre mnohých je dôležitý, no nielen ten.

Chcú sa rozvíjať, no nemôžu

Anestéziológ Peter Stachura odišiel zo Slovenska pred zhruba jedenástimi rokmi. Faktom je, že spočiatku sa mu slovenské zdravotníctvo nezdalo úplne zlé. Neskôr zistil, že nemal s čím porovnávať.

„Navonok som mal pocit, že je všetko v poriadku. Niektoré veci sa mi nepáčili, napríklad prístup časti lekárov k pacientom, silné hierarchické usporiadanie na oddeleniach, častá nespokojnosť personálu, ale ako začínajúci lekár som tieto veci iba z diaľky pozoroval,“ spomína.

V levočskej nemocnici P. Stachura v tom čase zarábal v prepočte 250 eur, čo nebolo dosť motivujúce, aby sa tam usadil. Do Nemecka rozposlal tridsať žiadostí, no odpoveď dostal len jednu – z nemocnice v Görlitzi, kam ho aj prijali.

V nemocnici v Görlitzi rýchlo zistil, že rozdiely medzi Nemeckom a Slovenskom nie sú len v platoch

Po nástupe do práce rýchlo zistil, že rozdiely medzi Nemeckom a Slovenskom nie sú len v platoch. Ale aj v možnostiach ďalšieho vzdelávania či v postavení zdravotníkov. Ako hovorí, v Nemecku za atestačnú prípravu lekár nemusí platiť alebo podliezať niekomu z vedenia. Vo všeobecnosti starší kolegovia chcú odovzdať svoje skúsenosti mladším a nepovažujú ich za príťaž.

Deväť rokov strávil na nemeckej klinike aj Matúš Vojtko. Vyhnala ho tam krutá konfrontácia s realitou po štúdiách. „Lekár skončí vysokú školu a má veľké očakávania. Chce rozvíjať, čo sa naučil, no zistí, že to nie je možné. Nebolo to len o vybavení nemocníc. Vždy, keď som chcel niečo nové, dostal som odpoveď, že sa to nedá. Človeka to po čase omrzí,“ hovorí 44-ročný anestéziológ. Podľa neho práve preto odchádza do zahraničia väčšina jeho mladých kolegov.

Duálne financovanie

Aj keď „hierarchizmus“ ako na Slovensku funguje aj v Nemecku, pokiaľ ide o postavenie lekárov a sestier, sú si tam vraj rovní. A celková spokojnosť personálu v nemeckých nemocniciach je vyššia.

To môže súvisieť napríklad s tým, že vedenie nemocníc sa snaží podporovať vzdelávanie - štandardne majú lekári nárok na päť dní vzdelávacieho voľna ročne. Rovnako je to aj s tým, že majú pre svoju prácu lepšie prístrojové vybavenie.

V Nemecku je takzvané duálne financovanie. Veľké investičné náklady ako obnovu budov, budovanie prístavieb a podobne sú hradené z rozpočtu jednotlivých spolkových krajín. Ostatné investície a prevádzka nemocníc sa pokrývajú z výnosov prostredníctvom DRG financovania, teda z platieb za diagnózu, ktoré sa snaží zaviesť aj Slovensko.

Podľa M. Vojtka sa nedá ani porovnávať, koľko peňazí dostane za odliečenie pacienta nemecká nemocnica a koľko slovenská.

„Potom sú tam logicky aj iné platy a investície do zdravotníckej techniky. No čo sa mi páčilo, bolo, že o každom prístroji rozhodoval človek, ktorý s ním robil. Dostali sme na mesiac-dva nejaký prístroj na odskúšanie a lekár alebo sestra povedali, či si ho berieme. Rovnako, keď sme dostali štyri ponuky na ultrazvuky, sadli sme si a ako kolegovia rozhodli podľa parametrov, ktorý si zoberieme.“

Matúš Vojtko: Vždy, keď som chcel niečo nové, dostal som odpoveď, že sa to nedá. Zdroj: Ivan Fleischer

Nekávičkujú, liečia

V Nemecku si uvedomujú, že lepšie vybavenie prináša aj vyššiu produktivitu práce. Na rozdiel od väčšiny slovenských nemocníc je tam normálne, že operačné sály fungujú aj po štvrtej hodine popoludní. Zdravotníci majú len desaťminútovú desiatovú prestávku a polhodinovú prestávku na obed.

„Ak sa neoperovalo, premedikovali sa pacienti na ďalší deň, zavádzali katétre, vkladali protokoly do počítača. Len zriedkavo sme sa stretli s kolegami na káve,“ opisuje P. Stachura.

Jeho slová potvrdzuje aj M. Vojtko. Ako hovorí, všade tam vládne poriadok. Keď sa má začať vizita o siedmej hodine ráno, desať minút predtým sú tam všetci nastúpení a čakajú. Vety typu „Asi to spravím“ tam podľa neho neexistujú. Ak lekár má niečo urobiť, urobí to.

Aj keď nemeckí lekári nie sú rovnako ako ich kolegovia na Slovensku ohodnocovaní na základe kvality, ale tabuľkových platov, na výkone lekára tam bazírujú.

M. Vojtko napríklad spomína na mladého kolegu, ktorý s ním pracoval na klinike. Aj keď nadriadení uznali, že je dobrý doktor, podľa ich názoru by mal byť ešte lepší a prepustili ho. Presne tak to za hranicami funguje. Kto sa nevyvíja dostatočne rýchlo, na súkromných klinikách sa nemá šancu udržať.

Drahý na administratívu

P. Stachura sa o slovenské zdravotníctvo neprestal zaujímať ani po svojom odchode za hranice. Od roku 2004, keď odišiel, sa podľa neho udialo veľa zmien. Prevažne k horšiemu.

Slovenské zdravotníctvo sa otvorilo súkromnému kapitálu a pacienti si podľa neho začali priplácať aj za veci, ktoré by mali byť samozrejmosťou. Napríklad za